Ťažké dospievanie

Autor: Mária Hrešková | 5.11.2012 o 22:08 | Karma článku: 11,76 | Prečítané:  1592x

Uzavretá do seba, zakomplexovaná, depresívna, osamotená medzi ľuďmi, väčšinou trpiteľsky zachmúrená,  skoro stále oblečená v čiernom, prihrbená, s miernou nadváhou, túžiaca po aspoň jednom blízkom človeku... takto nejako by som opísala seba v období dospievania, teda počas mojich stredoškolských študentských rokov. Netvrdím, že som stále bola takáto, mávala som aj pekné chvíle, ale väčšinou si pamätám práve tieto pocity. Bola som presvedčená, že pre mňa niet šťastia v tomto svete. Bála som sa na niečo tešiť, v niečo pekné dúfať, lebo vždy to dopadlo katastrofálne, aspoň  ja som tomu verila. Neverila som, že by ma mohol mať niekto rád, ani moji rodičia. Bola som silno egoisticky sústredená len na seba a mojím brnením bola nenávisť. Nenávidela som ľudí okolo seba, ktorí boli šťastní a ktorým som bola ľahostajná. Nedokázala mať rada ani samu seba, nieto ešte druhých. Za svoj stav som obviňovala všetkých a všetko, len nie seba.

Na gymnáziu som mala jedinú dobrú kamarátku. Bola úplne iná ako ja – malá, milá, sympatická, spoločenská, všetkými obľúbená. Hádam jediná ma mala úprimne rada a musela mať v sebe veľa trpezlivosti, keď to so mnou vydržala celé štyri roky. Veľakrát som k nej bola zlá, žiarlila som na ňu, striedavo som ju milovala  a zas nenávidela. Potrebovala som ju, pretože som sa nevedela baviť s nikým, ani so svojimi spolužiakmi. Keď pri mne nebola a ja som mala byť medzi inými ľuďmi sama, veľmi som trpela. Občas som s ňou išla na našu dedinskú zábavu. Nikdy nemala núdzu o tanečníkov, kým ja som stála osamotená v kúte a v duchu si opakovala, že všetko raz skončí, aj toto kolo...

Bola som presvedčená, že sa nepáčim chlapcom, lebo som „tučná“ a pritom príčina bola v mojom otrasnom správaní. Akoby som sa vyžívala v tom, ako veľmi trpím. Dokonca som uvažovala aj o samovražde. Teraz viem, že som nechcela naozaj zomrieť, len som chcela na seba upozorniť, aby ma ľutovali. Prežiť toto obdobie mi pomohli dve veci – moje denníky, ktorých mám z tohoto obdobia peknú kôpku, a moja gitara.

 

Po skončení gymnázia som sa rozhodla ísť študovať do Bratislavy matematiku na UK. Cez prázdniny sme povinne museli ísť na brigádu do konzervárne na Morave. Mala som ísť medzi úplne cudzích ľudí, ktorí ma nepoznali a ja som nepoznala ich. Vtedy som sa rozhodla, že sa pokúsim využiť  túto šancu a zmeniť svoj život. Prvé čo som urobila, bolo to, že som si zmenila svoje meno. Vymyslela som si skratku Ria, ktorou som sa predstavila po príchode na miesto brigády. To bol prvý maličký krôčik na začiatku mojej cesty k úplne inému životu ako som mala dovtedy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?