Na gymnáziu som mala jedinú dobrú kamarátku. Bola úplne iná ako ja – malá, milá, sympatická, spoločenská, všetkými obľúbená. Hádam jediná ma mala úprimne rada a musela mať v sebe veľa trpezlivosti, keď to so mnou vydržala celé štyri roky. Veľakrát som k nej bola zlá, žiarlila som na ňu, striedavo som ju milovala a zas nenávidela. Potrebovala som ju, pretože som sa nevedela baviť s nikým, ani so svojimi spolužiakmi. Keď pri mne nebola a ja som mala byť medzi inými ľuďmi sama, veľmi som trpela. Občas som s ňou išla na našu dedinskú zábavu. Nikdy nemala núdzu o tanečníkov, kým ja som stála osamotená v kúte a v duchu si opakovala, že všetko raz skončí, aj toto kolo...
Bola som presvedčená, že sa nepáčim chlapcom, lebo som „tučná“ a pritom príčina bola v mojom otrasnom správaní. Akoby som sa vyžívala v tom, ako veľmi trpím. Dokonca som uvažovala aj o samovražde. Teraz viem, že som nechcela naozaj zomrieť, len som chcela na seba upozorniť, aby ma ľutovali. Prežiť toto obdobie mi pomohli dve veci – moje denníky, ktorých mám z tohoto obdobia peknú kôpku, a moja gitara.
Po skončení gymnázia som sa rozhodla ísť študovať do Bratislavy matematiku na UK. Cez prázdniny sme povinne museli ísť na brigádu do konzervárne na Morave. Mala som ísť medzi úplne cudzích ľudí, ktorí ma nepoznali a ja som nepoznala ich. Vtedy som sa rozhodla, že sa pokúsim využiť túto šancu a zmeniť svoj život. Prvé čo som urobila, bolo to, že som si zmenila svoje meno. Vymyslela som si skratku Ria, ktorou som sa predstavila po príchode na miesto brigády. To bol prvý maličký krôčik na začiatku mojej cesty k úplne inému životu ako som mala dovtedy.