Moja cesta k láske a viere

Autor: Mária Hrešková | 6.11.2012 o 21:29 | Karma článku: 12,84 | Prečítané:  1652x

Láska a viera. Pre mňa platí toto poradie. Viera bez lásky je pre mňa nepoužiteľná, mŕtva. Ale človek, ktorý má v sebe veľa lásky, aj keď nemá dar viery, je pre mňa plnohodnotným človekom. V mojom živote som stretla veľa dobrých ľudí, ktorí nepraktizovali vieru. Ale nikdy by som si netrúfala povedať, že budú zatratení. Podľa mňa, Boh nás nebude súdiť podľa toho, ako často sme boli v kostole, koľko ružencov sme za život poodriekali... Ak nás bude súdiť, tak podľa  toho, ako sme využili „talenty“, ktoré sme dostali, (kto dostal veľa, od toho sa bude aj veľa žiadať) a podľa lásky, ktorú sme preukázali druhým.

Vyrastala som v učiteľskej rodine – obaja rodičia boli učitelia. Za totality bolo zakázané učiteľom aj ich deťom chodiť do kostola.  Moja mama o svojej viere nikdy nehovorila. Myslím si, že bola celý život veriaca (svojím spôsobom), ale verejne to nikdy neprezentovala. U nás doma sa o Bohu nehovorilo. Otcova sestra bola rehoľná sestrička, a tá nás, deti, v lete roku 1968, trojtýždňovým „rýchlo kurzom“ pripravila na 1. sv. prijímanie aj  birmovku. Bola som taká zapálená pre vieru, že som dokonca hovorievala, že vstúpim do kláštora. Detské reči. Potom prišlo obdobie normalizácie. Mala som 14, keď mi mama povedala, že budem musieť prestať chodiť do kostola, lebo určití ľudia sa už pozastavujú nad tým, že učiteľské dieťa je každý deň v kostole. (Na dedine je to tak, tu sa nič neutají.) Keď vraj budem dospelá, budem sa môcť sama rozhodnúť. Niesla som to veľmi ťažko a hoci som sa spočiatku snažila aspoň osamote žiť svoju vieru, po nejakom čase sa toto moje odhodlanie vytratilo.  Potom prišlo stredná škola a moje  ťažké obdobie depresií, o ktorých som už písala. (Článok Ťažké dospievanie.) Možno, keby mi „nevzali Boha“, nemuselo to byť až také zlé.

Po príchode na vysokú školu som sa snažila zmeniť svoj život, byť aspoň trochu spoločenskejšia. Bývala som na internáte s tromi dievčatami. Dve boli od Žiliny a jedna z Oravy. Celkom sme si rozumeli.  Na konci letného semestra, v prvom ročníku, som bola s jednou z nich na skúške z geometrie.  Obe sme ju urobili a ja som  v eufórii povedala, že pôjdem s ňou  do mesta. Ostala zaskočená a potom  mi povedala, že ona ide niekde, kde sa mi možno nebude páčiť. Napriek tomu som s ňou a šla ona zamierila do kostola. Po rokoch som bola na omši. Stála som tam a bol to veľmi zvláštny a veľmi silný pocit. Vrátili sa mi spomienky na časy, keď som mala pocit, že ma má niekto rád. Po tvári mi tiekli slzy a s nimi akoby sa z môjho srdca vyplavoval hnev, nenávisť, pocity krivdy, všetko to zlé a ťaživé, čo sa mi tam nahromadilo za posledné roky. Tak som začala znovu „hľadať Boha“.

Nebolo to až tak jednoduché, pretože moje náboženské vedomosti boli  veľmi chabé a môj rozum mi hovoril, že niektoré veci sú príliš naivné a detinské. Ale ja som potrebovala vieru! Veľmi, veľmi, veľmi! Hľadala som Boha v kostoloch. Mala som pár veľmi silných zážitkov, stretnutí s neznámymi ľuďmi, o ktorých som bola presvedčená, že mi ich zoslal Boh. Ale ja som potrebovala presvedčiť aj môj rozum. V tomto období takmer nebolo možné zohnať náboženské knihy, pašovali sa zo zahraničia. Náhodou, vlastne určite nie náhodou, sa mi dostala do rúk kniha od Pierra Teilharda de Chardin „Chuť žiť“. Táto kniha mi dala odpoveď na mnohé moje pochybovačné otázky a zároveň mi ukázala cestu k láske. Je to veľmi silná kniha pre toho, kto hľadá. A ja som sa pomaly začala učiť mať rada. Spočiatku to bolo pre mňa veľmi ťažké, milovať ľudí v svojom okolí, ale ešte oveľa ťažšie mi bolo prijať samu seba. Nešlo to ani za týždeň, ani za mesiac, ani za rok. No a  v tomto období som tiež stretla niekoho, kto sa neskôr stal mojim manželom.

Zoznámila nás moja kamarátka, ktorá ma priviedla do kostola. Pekný, vysoký, štíhly charizmatický mladý muž. Chodili sme denne do toho istého kostola a potom tridsať devinou na internát. Naše priateľstvo sa po čase zmenilo na lásku. A ja som odrazu bola milovaná!  Mávala som ešte občas svoje depresívne nálady, ale nemali už trvalý charakter a mala som prečo s nimi bojovať. Trvalo mi ešte veľa rokov, kým som sa ich skoro zbavila. Úplne sa ich asi nikdy nezbavím. Úplne som sa však zbavila svojej nenávisti a nahradila som ju láskou. Verím, že toto je už stav trvalý.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?