Niekoľko básní z obdobia môjho ťažkého dospievania

Autor: Mária Hrešková | 10.11.2012 o 20:10 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  676x

Keď som bola v maturitnom ročníku, napísala som niekoľko básní, ktoré veľmi výstižne vypovedajú o  mojich depresívnych náladách.  To som mala niečo po osemnástke. Tri z týchto básní som napísala tesne po stužkovej. To sú tie, v ktorých som sa pokúsila o sonety.  Balada o Eve a Márii bola napísaná akoby o mne a mojej priateľke Eve. Asi sme vtedy na slovenčine preberali nejaké balady. A tá posledná zas vyjadruje moju túžbu po tom, aby ma mal niekto rád.

 

Čierna ruža    (1975)

 

Ako vonia čierna ruža?

Pichá, ako moja bolesť?

Nežná je jak moja túžba?

Nemôžem ju sama uniesť.

 

Smútok čierny, jak tá ruža,

Vôňa ruže, ako súžba.

Neha ruže taká smutná,

Hrá v nej smutno moja lutna.

 

Pichne ruža, pichá bolesť.

Nemôžem ju sama uniesť.

Pomôže mi niekto v žiali?

K tejto túžbe svet je malý.

 

 

Smútok a duša     (1975)

 

Smútok a duša. Oba sú čierne.

Smútok svojou tmou tieni dušu.

Duša je hriešna. Plače za krásou.

Streľ do nej šíp! Vezmi kušu!

 

Smútok je zlý. Duša hynie.

Kvíli a žalostne stená.

Raz bola krásna, radi ju mali...

Teraz je sama, potupená.

 

Smútok a duša. Dve rôzne veci.

A predsa sú si také blízke.

Pre hriešnu dušu srdce smúti,

Keď zo stromov padá lístie.

 

Tak odíď, smútok, nechaj dušu!

Dosť si už, úbohá, vytrpela.

Nechaj ju samu, samota hojí.

Nechaj ju, by sa očistila.

 

 

....( 1976)

 

Tak smutno, tak ťažko, tak bôľno duši je,

Veď nevie, netuší, čo chce a či žije.

Nechce žiť, nechce mrieť, nechce sa radovať,

Veď načo to všetko, keď nevie bojovať?

 

Život? Veď to je pes, každý to pozná, vie.

A duša zas smúti, nevie, či miluje.

Jej život je smutný, ťažký a plačlivý,

Jak jesenný deň, studený, daždivý.

 

Kde tvoja čistota, kdes´ krásu podela?

Komus´ ju ty hriešna, komus´ ju predala?

Tak dlho si čistá a nevinná bola.

 

Bola si neverná, neklam samu seba!

Oddaj sa pokániu, odpustiť ti treba,

Lebo ti na veky večné bude beda.

 

 

...  (1976)

 

Môj život je ťažký jak olovená guľa.

Dieťa si od hladu špinavé prsty cmúľa.

Nožičky skrehnuté, belasé od zimy,

A pozerá na mňa očami veľkými.

 

Čo ti je, neboža? Kde máš otca, matku?

Neboj sa, maličká, postoj chvíľu krátku.

Zohrejem nožičky, zohrejem ručičky

A snáď sa dočkáme i tvojej mamičky.

 

Chúďatko, dievčatko, v náručí sa chúli

A k srdcu mojemu ťažkému sa túli.

Tá krivda na deťoch ma tak veľmi bolí.

 

Zaspalo, chúďatko, biely sníček sníva.

Zdá sa mu, že matka mu skyvou chleba kýva.

Prečo život malých tak pohnutý býva?

 

 

Sonet pre teba   (1976)

 

Také smutné ráno, taký smutný deň.

Prečo to musí byť, keď práve milujem?

Prečo oči tvoje sa mi v diaľke tratia

A do duše mojej bôľ sa ticho vkráda?

 

Oči tvoje milé, tak plaché a nežné.

Či vedia milovať jak moje, tak verne?

Čo do zeme hľadíš, prečo hlavu kloníš,

Či sa lásky citu stále ešte bojíš?

 

Si jak malé dieťa, čistý a nevinný.

Bojím sa ťa dotknúť. Nechcem ťa pošpiniť.

Aby si nesmútil. Preto radšej odíď.

 

Odchádzaš bez slova, tak placho a smutne.

Nechceš sa rozlúčiť a to je rozumné,

Hoc´ mne srdce túžbou a bôľom snáď pukne.

 

 

Balada o Eve a Márii  (1976)

 

Eva, Mária, tečie rieka boľavá.

Eva, Mária, šepce voda krvavá.

Eva, Mária, kto nepočul príbeh ich,

Evy, Márie, dievčat mladých, nešťastných?

 

Eva, Mária, devy v plnom rozkvete.

Čo im chýba?, snáď si sami poviete.

Mladý človek musí veľa šťastia mať,

Má var´ všetko, čo si môže zaželať.

 

Eva, Mária, veľa šťastia neznali.

Večerom, keď raz sa spolu túlali,

Srdcia svoje otvorili dokorán.

Riekla každá: Od žiaľu snáď dokonám.

 

Obe devy veľmi, veľmi ľúbili,

Pre lásku sa avšak iba súžili.

V srdciach ľúbych láska cudzí pojem bol,

Čo je cit, to každý z nich už zabudol.

 

Eva, Mária, tieto devy nešťastné,

Na kolená pokľakli si ako v sne,

Svoje ruky, srdcia k nebu pozdvihli

A k Bohu sa takto ony modlili:

 

Ó, Bože náš milosrdný, jediný,

Zhliadni na nás, prenešťastné dievčiny.

Daj nám šťastie, lásku, len raz v živote,

Lebo puknú srdcia naše v clivote.

 

Neozval sa devám Pán Boh z nebíčka

A tak pukli dve nešťastné srdiečka.

Kde ostali ležať tieto dve telá,

Riečka krvi od tých čias tu vyviera.

 

Eva, Mária, rieka lásky krvavá,

V podvečer sa pri nej mládež schádzava.

Milenci tu šepcú do vôd krvavých

Svojim devám slová lásky, prísahy.

 

 

... (1976)

 

Mám srdce v dlani horúce,

Vytrhla som ho priam z hrudi.

Stojím smutná na námestí

a pozerám sa na ľudí.

Komu ho dám?

 

Som rozpačitá, bezmocná,

Beznádej dušu mi  kvári.

Tíško sa pýtam: Kto ho chce?,

S plachým úsmevom na tvári.

 

Len ľahostajnosť v tých tvárach,

V niektorých snáď i súcit.

No i ten pomaly tratí sa –

Nikomu nechce sa smútiť.

 

Už stmieva sa, deň odchádza,

Prúd ľudí pomaly redne.

A je tu noc a v svetle lámp

Mi luna na oblohe bledne.

 

V dlaniach sa srdce zachvieva,

Snáď je mu trošíčku chladno.

Ja skloním hlavu, odchádzam.

A je mi tak strašne smutno.

 

Musím ho niekomu darovať,

Veď láska sa pomaly tratí.

Srdce sa rána nedočká,

Moc šťastie dať, sa stratí.

 

Tak chodím od domu k domu,

Bez hanby srdce ponúkam.

Nik ho však nechce. Načo? Vraj,

Nech ďalej o dom zabúcham.

 

Nevládzem chodiť, nohy bolia.

Srdce je akési ťažké.

Hrejem ho dychom. Pookrieva.

Ešte vždy šeptá o láske.

 

Už svitá. Ja klesám k zemi.

Nevládzem tú lásku uniesť.

Srdce mi v dlaniach umiera,

Tak prichodí už aj mne umrieť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?