Rodina - čo pre mňa znamená

Autor: Mária Hrešková | 29.12.2012 o 18:20 | Karma článku: 13,03 | Prečítané:  1192x

Vianoce sú pre väčšinu z nás jedny z najkrajších sviatkov v roku, kedy si viac ako inokedy uvedomujeme, čo pre nás znamená rodina. Nie nadarmo sa im hovorí aj sviatky rodiny. Pre deti sú Vianoce často krát hlavne o darčekoch, ale pre nás, starších a skúsenejších, je to už o inom.  Nechcem teraz písať o náboženskom význame Vianoc, o tom sme počas sviatkov počúvali v kostoloch,  chcem písať o rodine, pretože v poslednom čase som sa viac zamýšľala nad tým, aká je moja rodina, čím je pre mňa a aká som šťastná, že ju mám.

Moja mama pochádzala z 11 súrodencov, ale  chodievali k nám iba zriedka, poznala som ich málo a ich deti, teda bratrancov a sesternice, ešte menej. Ani neviem koľko ich je, a niektorých z nich som nikdy v živote nevidela.  Moji starí rodičia z maminej strany bývali v horárni, ale ako deti sme tam vôbec nechodievali, pretože mali veľa vnúčat, ktoré bývali v meste a teda na prázdniny chodievali  k nim. Mali tam vždy plno a moja mama nás tam nechcela dávať, najmä keď ona, ako učiteľka, bola cez prázdniny doma.  Svoju babičku som vlastne naozaj spoznala až dva roky pred jej smrťou, keď prišla k nám bývať ako 87-ročná, pretože sa nemal kto o ňu starať. Môj otec mal troch súrodencov a s ich rodinami sme sa poznali lepšie. Jeho rodičov, teda mojich druhých starých rodičov, som nikdy nepoznala, pretože zomreli skôr, ako som sa narodila.

Ako dieťa, som bývala často veľmi kritická k mojej rodine, vôbec nespĺňala moje predstavy  takej rodiny, akú by som si želala. Manželstvo mojich rodičov zďaleka nebolo ideálne, podľa mňa, úplná katastrofa, moje sestry boli ku mne často protivné, brat bol príliš malý na to, aby som ho považovala za rovnocenného partnera pri hrách, alebo keď som sa potrebovala s niekým porozprávať.  Keď som bola malá, myslela som si, že ma nejakí neznámi ľudia stratili z voza a ja som sa v tejto rodine ocitla omylom.  Predstavovala som si, že keď vyrastiem a raz sa vydám, bude moja rodina úplne iná. Nevedela som presne aká, ale iná.

Hodnotu rodiny som si postupne začala uvedomovať, až keď som odišla z domu do Bratislavy na univerzitu.  Bývala som na internáte a každý týždeň som chodila na víkend domov. Po treťom ročníku som sa vydala a priviedla do našej rodiny aj môjho manžela. Jeho rodina bola iná, ako tá naša, a ja som zrazu zistila, že tá moja nie je až taká zlá. Po skončení vysokej školy a manželovej ročnej vojenskej služby, sme odišli bývať do Košíc. Tu sme bývali päť rokov a potom sme sa vrátili bývať k našim do rodičovského domu. Sestry už nebývali doma, vydali sa, jedna bývala s dcérkou v Prahe, druhá s manželom a dvoma dcérkami v Brne. Nejaký čas sme tu bývali aj s bratom, jeho manželkou a ich synom, no potom sa aj oni odsťahovali do Bratislavy.

Ostať bývať s rodičmi v rodičovskom dome nie je vždy až také jednoduché, najmä keď máte päť vlastných detí a súrodencov s malými deťmi bývajúcich v mestách. Mali sme často návštevy, pretože moji súrodenci tu boli tiež doma, tak ako ja  a veľmi často sem chodili ich deti na prázdniny ku starým rodičom, teda vlastne aj k nám. Takže mávali sme tu občas aj 7 – 8 detí. Závidela som súrodencom, že si mohli od detí občas oddýchnuť, mohli poriadne poupratovať byt, ísť na dovolenku... Takéto niečo mne ani zďaleka nehrozilo.  Na dovolenku sme nikam nechodili, pretože sme nikdy nemali toľko peňazí, aby sme mohli ísť na naozajstnú dovolenku so všetkými deťmi a nechať som ich nemala komu, pretože moja mama už bola staršia, unavená a tiež potrebovala svoj pokoj. Súrodenci mi občas niektoré z našich detí zobrali k sebe na pár dní, dokonca aj na dovolenku so sebou, ale aj tak mi ich väčšina zostala doma. Prázdniny pre mňa znamenali únavné varenie, nekonečné upratovanie,  neustály ruch, behanie a krik detí. Túžila som odísť aspoň na pár dní na opustený ostrov, kde by už konečne bolo ticho, pokoj a ja by som nič nemusela.

Na Vianoce, kým ešte žila naša mama, k nám chodieval  aj brat so švagrinou a synom. Pri štedrovečernom stole nás bývalo dvanásť. Pamätám si, ako raz, pred Štedrým dňom, telefonovali, že neprídu, lebo sú chorí a nechcú nám priniesť chorobu. Moje deti z toho boli nešťastné, že nás bude tak málo, tak som im musela zavolať, aby prišli aj s rizikom, že ochorejú aj naše deti. Nakoniec prišli.

Mojich súrodencov už dávno vnímam úplne ináč, ako kedysi. Cítim, že sme naozaj jedna rodina, sú to ľudia, s ktorými máme nielen spoločnú mamu a otca, ale máme aj spoločnú minulosť , hlavne naše detstvo a máme aj veľa spoločných čŕt. Som veľmi rada, že medzi našimi deťmi navzájom vzniklo už od detstva také silné puto.

Odkedy umrela naša mama, súrodenci nechodievajú už tak často, ale je to aj tým, že ich deti vyrástli a dospeli. Ale stále sú tu doma a majú u nás dvere otvorené. Netere priviedli k nám aj svojich priateľov, aby sme ich spoznali a pobudli u nás pár dní. Je to krásny pocit, keď vám taká dospelá slečna povie: Teta, ty si ako moja mama. Tento rok nás bolo pri štedrovečernom stole desať - najstarší bol môj otec  a najmladšia naša malá vnučka Emka.  Boli tu všetky naše deti a aj manžel najstaršej dcéry, ktorý je tiež plnohodnotným členom našej veľkej rodiny. Na Božie narodenie zavolala sestrina Zuzka, že sú s manželom v Tatrách a chcú sa u nás cestou do Prahy zastaviť. Zostali u nás do druhého dňa a ja som si uvedomila, že patríme medzi jej najbližších.

Viem, že zďaleka nie sme ideálna rodina a je veľa vecí, ktoré by mohli fungovať lepšie a vzťahov medzi nami, ktoré by mohli byť otvorenejšie.  Aj medzi nami sú tajomstvá  a témy, o ktorých sa nehovorí.  Trávime spolu málo času, málo sa spolu rozprávame. Ale sme tu jeden pre druhého, a keby to bolo potrebné, verím, že by sme sa dokázali zomknúť a pomôcť si navzájom.

Skutočnú hodnotu rodiny si mnoho krát uvedomíme až vtedy, keď nás postihne niečo zlé, prípadne keď prídeme o niektorého člena rodiny. Rodiny sú rôzne, pretože aj ľudia, ktorí ich tvoria sú rôzni. Rodina môže byť veľká, ale môžu ju tvoriť aj dvaja ľudia. Členovia rodiny dokonca nemusia byť ani pokrvní príbuzní.   Skutočná rodina by mala obstáť vo všetkých skúškach a nástrahách, ktoré prináša život, a aj keď sa niekedy môže zdať, že niektorý jej člen zlyhal, ostatní sú tu na to, aby mu podali pomocnú ruku a pomohli mu opäť vstať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?