Strýc Karol a stryná Karolova

Autor: Mária Hrešková | 31.12.2012 o 21:30 | Karma článku: 18,77 | Prečítané:  1692x

Boli to naši susedia vo dvore, „dvorania“, ako sa zvyklo hovoriť . Ona sa vlastne volala Pavlína, ale ako deti sme ju začali volať  stryná Karolova, podľa jej manžela Karola a už to tak ostalo navždy.  Boli súčasťou môjho detstva, dospievania a neskôr, keď som sa už s tromi deťmi a manželom vrátila bývať do rodičovského domu, aj súčasťou detstva mojich detí.  Boli to starší manželia, narodení začiatkom 20. storočia – pred 100 rokmi. Stryná bola typická prostá sedliačka, v širokých sukniach, vlasy si zapletala do dlhého tenkého vrkoča, ktorý si omotávala okolo hlavy a skrývala väčšinou pod šatkou. Pochádzala z chudobnejšej rodiny a za gazdovského syna sa vydala len vďaka tomu, že s ním čakala dieťa. Strýc bol v dedine vážený človek, bol považovaný za múdreho a vzdelaného.

Spoznala som ich, keď po niekoľkých sťahovaniach sa naši rodičia rozhodli postaviť dom v rodnej dedine môjho otca a to priamo vo dvore, v ktorom vyrastal ako dieťa. Je to veľký dvor, v ktorom žilo voľakedy šesť až sedem rodín. Po oboch stranách dvora boli malé domčeky, nalepené na seba a keď sme sem prišli bývať my, stáli ešte niektoré z nich, ale obývané boli len dva – do jedného sme sa nasťahovali my a bývali sme tam až kým sme nepostavili v tomto dvore nový dom a v druhom bývali strýc so strynou. Spomínam si, ako moju mamu niektoré „dobré duše“, keď sme sa sem sťahovali, varovali pred strynou, že je nepríjemná ,hašterivá a ešte neviem aká a aby si na ňu dávala pozor. Našťastie sa tieto predpovede nepotvrdili a myslím, že to bola aj veľká zásluha mojej mamy, ktorá  bola prirodzene múdra a dobrá žena.

Nehovorím, že to bolo vždy ideálne, ale nepamätám si, že by medzi našimi rodičmi a susedmi boli nejaké hádky alebo „naschvály“.  Občas moja mama vyháňala strynine sliepky, ktoré chodili k našim sliepkam sa najesť, a na oplátku, stryná vyháňala nášho psa, ktorý  jej pobehal po čerstvo zasadených hriadkach.  No nikdy sa kvôli tomu vážne nehádali. Na jar sa predháňali, ktorá skôr zaseje zeleninu a zasadí zemiaky do záhradky  - tu väčšinou vyhrávala stryná.  No moja mama bola zas perfektná čo sa týkalo dizajnu – hriadky vymeriavala, chodníky robila podľa natiahnutého špagátu. Proste  v našej záhradke bolo vždy všetko logicky a účelne usporiadané. To sa o stryninej nedalo povedať , pretože ona robila všetko rýchlo, nerozmýšľajúc dopredu.

Strýc so strynou mali spolu dve deti, ktoré bývali  vo vzdialenejších mestách a dvoch vnukov, približne našich rovesníkov, ktorí k nim chodievali vždy na prázdniny. Neboli sme pokrvná rodina, aj keď možno nejaká vzdialenejšia z x-tého kolena -  veď  tu na dedine voľakedy boli skoro všetci nejaká rodina – totka, krstná, krstná mamka...  ale my deti sme to vtedy až tak nerozlišovali. Boli jednoducho súčasťou nášho života. Boli na mojej svadbe a aj  pri krste mojich detí.

Na Vianoce sme zvykli zväčša chodiť k mojim rodičom, aj keď sme bývali v Košiciach. Mali sme taký štedrovečerný rituál, že po štedrej večeri, keď sme si spoločne pri stole zaspievali množstvo vianočných kolied, vybrali sme sa všetci do susedov k strynej so strýcom a tam sme im pod oknom spievali koledy a oni nás na oplátku pozvali dnu, kde sme si posedeli, porozprávali sa a medzitým u nás doma chodil Ježiško. Naše deti doteraz spomínajú, že dlho nevedeli prísť na to, ako sa darčeky dostali pod stromček, pretože z návštevy u susedov utekali ako prvé a darčeky sa  tam už, akoby zázrakom, objavili. Nevšimli si totiž, že k susedom som vždy prišla trochu neskôr s výhovorkou, že som si doma niečo zabudla. Boli to veľmi pekné chvíle nielen pre nás, ale aj pre strynú so strýcom.

Na Hromnice, v  tom roku, keď by mal mať strýc osemdesiatku, mali veľkú oslavu – 60. výročie sobáša. Strýc bol už veľmi slabý a chorľavý. Ráno som mu bola pichnúť nejakú injekciu, vraj aby tú slávu vydržal, ako povedala stryná. Zišla sa celá ich rodina, deti, vnukovia a ešte v ten večer strýc zaspal na stoličke a viac sa nezobudil. Mal veľmi peknú smrť, až do konca bol obklopený svojimi najbližšími. Zanedlho na to  jej zomrela aj dcéra aj zať. Stryná zostala sama. Mala už osemdesiat, ale bola stále vitálna, pracovitá, každý deň chodila do kostola.  Nebola zas až tak celkom sama, pretože mala nás.

Raz podvečer, keď som šla do kostola, stryná mala pootvorené dvere a ja som započula nejaké divné zvuky. Vošla som k nej dnu a našla som ju na zemi, zrejme sa chystala do kostola, keď sa jej odrazu niečo stalo. Zavolala som záchranku.  Z nemocnice sa už nevrátila domov, ale vzal si ju k sebe syn do mesta. Na Štedrý večer sme im telefonovali a spievali koledy do telefónu. Domov sa už nevrátila. Nejaký čas na to zomrela. Bolo mi, akoby mi zomrela stará mama. Aspoň tak som to cítila.

Sú ľudia v našom živote, ktorí aj keď nie sú naša pokrvná rodina, majú miesto v našich srdciach, akoby ňou naozaj boli. Takými pre mňa boli aj strýc Karol a stryná Karolova. Už dvadsať rokov na Sviatok všetkých svätých, keď chodievame s deťmi na cintorín, zapálime im na hrobe  sviečku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?