Skerešovanka

Autor: Mária Hrešková | 1.1.2013 o 21:29 | Karma článku: 10,78 | Prečítané:  637x

Pre verejnosť je to dedinský folklórny súbor, no pre mňa je to spoločenstvo ľudí, ktorých mám veľmi rada a ktorí ma naučili mnohému, najmä láske k ľudovej piesni a tradíciám. Obohacujú môj život  svojim optimizmom, radosťou, chuťou žiť a zabávať sa. Nie, nehovorím o mladých nadšencoch, alebo o ľuďoch v strednom veku. Hovorím o mužoch a ženách, z ktorý je prevažná väčšina v dôchodkovom veku a sú tu aj takí, ktorí už pred pár rokmi prekročili sedemdesiatku.

SkerešovankaSkerešovanka

 

U nás doma sa spievalo veľmi málo. Ak nerátam koledy po štedrej večeri, nepamätám si, že by moja mama niekedy spievala ľudové alebo iné piesne. Poznala som len pár ľudoviek, ktoré sme sa učili v škole. Asi pred 15 rokmi som sa nejakou náhodou dostala do kolektívu žien, ktoré spievali pri rôznych akciách organizovaných OÚ.  A už som tu zostala.

Stretávame sa raz za týždeň na skúške v kultúrnom dome. Niekedy taká skúška trvá aj dve-tri hodiny a nie je to len o speve. Naše ženy, najmä tie skôr narodené, pamätajú na časy, keď sa ešte na dedine žilo v duchu tradícií, keď sa ešte ženy obliekali do krojov a pieseň sprevádzala človeka od jeho kolísky až po hrob. Mám veľmi rada ich spomienky, ich rozprávanie o tom, ako sa kedysi na dedine žilo, napríklad ako vyzerala taká dedinská svadba. Je veľa tém, o ktorých sa hovorí, ale takmer nikdy nehovoríme napríklad o politike, ani o veciach, ktoré by vniesli nejaké nezhody medzi nás. Obdivujem prirodzenú múdrosť týchto mužov a žien, ktorí sú tak rôznorodí, čo s týka pováh, že sa dokážu dohodnúť a prispôsobiť sa navzájom, keď to je potrebné.

Piesne, ktoré spievame sú poväčšine z nášho regiónu, ktoré naše ženy spievali za mladi a ktoré tiež získavajú od ľudí, ktorí si ešte pamätajú na dávne časy. Teraz, po rokoch, môžem konštatovať, že aj ja som objavila čaro ľudových pesničiek. Nie sú to len také hocijaké bezduché piesne. Majú svoj dej, vyjadrujú emócie a prežívania ľudí. Sú to väčšinou piesne o láske, ale aj o zrade, o túžbe, aj beznádeji, sú často dvojzmyselné, ale nie vulgárne. Ich melódie vyjadrujú to, o čom sa v nich spieva a človeka dokážu chytiť za srdce...

Od obecného úradu sa nám podarilo získať financie  a nahrali sme niektoré z týchto našich pesničiek na dve CD.

Náš spevokol je ako jedna veľká rodina – spoločne zvykneme osláviť meniny, ale  hlavne životné jubileá – 50-tky, 60-tky, 70-tky, dokonca sme oslavovali aj nejaké zlaté svadby.  Vystupujeme na rôznych podujatiach, nielen u nás v dedine, ale chodíme vystupovať aj do okolitých obcí a miest. Spievame pre radosť, cestovné si väčšinou hradíme zo svojho a našim jediným honorárom býva pohostenie organizátormi.Veľakrát sa na takýchto akciách aj tancuje a keď ide o tanec, naše ženy sú vždy medzi prvými. Keďže mužov máme pomenej, tancujeme aj ženy spolu a vieme sa poriadne odviazať. Kto to neskúsil, nevie si predstaviť, ako super sa tancuje v kroji čardáš. Je to neopísateľný pocit. A veru aj sedemdesiatničky sa nedajú v tanci zahanbiť. Vtedy je jedno, či bolí to, alebo oné... tanec všetko vylieči.

Za tých 15 rokov sme spievali naozaj všelikde. Nespočetnekrát sme vystupovali v okolitých obciach, viackrát sme boli v Nitre, ale aj v Bratislave, kde sme vystupovali  na Vianočných trhoch a spievali sme aj v Bratislavskej Inchebe. Pri jednom takomto vystúpení pred piatimi rokmi, na fašiangy, kde naše ženy a muži okoloidúcim ponúkali zadarmo šišky, fánky, ale aj niečo tekuté, domáce, na zahriatie, nás oslovil jeden pán, žijúci v Rakúsku, ktorému sa veľmi páčila srdečnosť a bezprostrednosť našich žien. Pozval nás, aby sme na jeseň prišli do Rakúska do Modlingu na nejaký festival. Neskôr nám poslal znotované dve piesne – jednu v angličtine a jednu v nemčine, aby sme sa ich naučili spievať. Prepísala som ich foneticky, naučila sa najskôr ja, melódiu aj slová, a potom aj ostatných, zohnali sme sponzorov na autobus a v jeseni sme sa vydali do Modlingu.

To sme ešte nevedeli, čo nás tam čaká. Mysleli sme si, že to bude nejaký folklórny festival. Prišli sme prví a čakali na ďalšie súbory. Pomaly začali prichádzať a my sme zostali zaskočení – žiadne kroje, ale dlhé sukne, blúzky...Naše pestrofarebné kroje a čepce pútali pozornosť všetkých prichádzajúcich. Keď začali prvé vystúpenia, vyľakali sme sa ešte viac – boli to klasické spevácke zbory s dirigentmi, ktoré spievali viachlasné zborové piesne. Boli tu napríklad spevácky zbor gymnazistov z Českého Vsetína, ďalší bol z Poľského Gdaňska,  z Rakúska, z Maďarska...  Čím viac sa blížilo naše vystúpenie, tým sme boli nervóznejší. Veď oni všetci boli takí dôstojní a my sme mali pripravené naše rezké ľudovky s harmonikou. Po prvých  akordoch z nás tréma opadla a naplno sme to „rozbalili“. Dovtedy vážne obecenstvo, ktoré tvorili členovia zborov, odrazu ožilo -  tlieskali do taktu, pohupovali sa na stoličkách, stojaci sa kolísali do rytmu. Zožali sme najväčší potlesk.

Na záver sa konalo spoločné vystúpenie všetkých zborov pod vedením jedného z dirigentov. Tak sme sa dozvedeli, prečo sme sa nacvičovali tie dve piesne – anglickú a nemeckú. Všetci sme šli na pódium, kde sme sa mali rozdeliť podľa hlasov – soprán, alt... také niečo my v našom súbore nepoznáme. Tak sme sa zadelili ako prišlo. Najskôr bol spoločný nácvik a potom, po prestávke, sa už šlo naostro. Spievali sme odušu. Ja som sa dokonca dostala medzi sólistov – z každého zboru tam bol jeden člen. Bol to pre nás jedinečný zážitok. Po skončení programu bolo pohostenie a my sme sa až potom dozvedeli, kde sme sa to vlastne ocitli. Bol to jubilejný 20. ročník medzinárodného festivalu speváckych zborov  Chorfest. My sme boli pozvaní ako hostia – „čerešnička na torte“, ako sa vyjadril náš pozývateľ. Rozprávali sme sa aj s členmi zborov, mladými ľuďmi, a všetci sa veľmi pozitívne vyjadrovali o našom vystúpení. Páčili sa im naše piesne, naša zanietenosť, radosť, s akou sme spievali. Pri stole si s nami zaspievali aj nejaké ľudovky  a potom sme  to tam aj všetko roztancovali. Dostali sme pozvanie aj do Gdaňska, aj do Česka a lúčili sme sa ako najlepší priatelia.

Takže aj takéto vedia byť naše speváčky a speváci. Som rada, že som jednou z nich. Naučili ma okrem iného aj to, že aj v staršom veku môže človek mať svoje záujmy, koníčky, že odchodom do dôchodku aktívny život nekončí. Minule na skúške ktorási hovorila príhodu, ako sa rozprávali dve vrstovníčky a jedna z nich si povzdychla: „V tom kostole už ani nevidieť staré ženy. Kde sa všetky podeli?“ A druhá jej na to vraví: „Kde by sa podeli. Veď to sme už my, tie staré ženy.“

 

No povedzte, možno mi ich neľúbiť?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?