Keď sa z učiteľky stane na staré kolená žiačka

Autor: Mária Hrešková | 3.1.2013 o 18:18 | Karma článku: 12,98 | Prečítané:  1761x

Tesne po päťdesiatke sa zo mňa stala na štyri roky žiačka základnej školy so všetkým čo k tomu patrí – žiacka knižka, skúšanie, sem-tam nejaká písomka, diktát, dvakrát do roka vysvedčenie a na konci štvorročného štúdia  záverečné skúšky. Hovoríte si, blbosť? Ale nie, stala som sa totiž žiačkou Základnej umeleckej školy (ZUŠ) a aj napriek rôznym komplikáciám sa mi ju podarilo aj viac-menej úspešne ukončiť. Neľutujem, že som sa na to dala, pretože okrem vedomostí, zručností a dobrých priateľov, som získala aj, pre mňa, ako dlhoročnú učiteľku, veľmi cenné skúsenosti a pohľad z druhej strany učiteľskej katedry.

 

Nahovorili ma na to moje dcéry, a ja som zas nahovorila moju o niečo mladšiu kamarátku z nášho folklórneho súboru. Samozrejme, že sme sa prihlásili na hru na akordeón. To sme ešte nevedeli, čo nás čaká. Myslela som si, že dostaneme nejaké praktické lekcie ako zahrať ľudovky na harmonike (náš harmonikár hrával len podľa sluchu a nezdalo sa nám, že je to až tak ťažké) a ostatné už príde samo. Veľký omyl!

Hneď prvý šok - okrem hry na hudobný nástroj  (2-krát do týždňa), musíme absolvovať aj hudobnú teóriu - 1 hodinu týždenne. Myslela som si (nevyslovila som to ale nahlas): Načo mi je nejaká hudobná teória, ja nepotrebujem poznať hudobných skladateľov a ani ich diela, načo sú mi tie hudobné stupnice, veď noty trochu poznám, a načo .... veď ja sa chcem len naučiť hrať na harmonike.  Neuvedomila som si, že sa pýtam úplne ako niekedy moji žiaci: Načo mi budú v živote zlomky a načo mi budú v živote funkcie a načo... Zvyknem im vtedy povedať, že neviem, čo budú ďalej študovať, ani čo budú v živote robiť, že časom zistia sami, načo im to všetko, čo sa  v škole naučia, bude. Ja teraz už viem, načo mi to bolo. Okrem toho, že som získala nové poznatky, zistila som, že hudobné diela starých majstrov tiež nie sú na zahodenie ( lebo ako niektorí neznášajú napríklad ľudovky, pretože nemali príležitosť bližšie ich spoznať, ja som nikdy nemala vzťah k vážnej hudbe) a  návratom do školskej lavice som si na vlastnej koži opäť vyskúšala a pripomenula, aké je to byť žiakom. No a spoznala som super ľudí.

Na teórii sme sa stretli žiaci rôzneho veku, rôznych zamestnaní, učiaci sa na rôzne hudobné nástroje. Mali sme tu akordeón, klávesy, saxofón, flautu, trubku, gitaru, basgitaru a ešte neviem čo, boli sme tu dve učiteľky na strednej škole, kuchárka na ZŠ, pracovníčka OÚ, dôchodkyňa, vysokoškoláčka, stredoškoláci, ale aj žiaci ZŠ. Prosto „všehochuť“. No a nad nami kraľovala naša pani učiteľka.

Ako prváci sme mali veľmi láskavú pani učiteľku, ktorá nám občas aj poľavila, berúc do úvahy to, že sme predsa už len postaršie osoby (teda niektoré z nás) a že školské lavice sme drali už veľmi dávno. No v druhom ročníku prišla zmena. Prísna pani učiteľka, pred ktorou sme mali všetci rešpekt. Zdalo sa nám, že neberie ohľad na to, že my, skôr narodení, už nemáme takú schopnosť učiť sa a absorbovať nové vedomosti, ako tí mladší a kvintkordy, sextakordy, dominanty, subdominanty, intervaly  a neviem čo ešte, robia niektorým dosť veľké problémy. Po prvej písomke boli niektorí z nás hotoví. Potom prišlo na rad aj skúšanie. Našťastie väčšinou iba v lavici. Ale aj tak, tréma robila svoje a poniektorí, čo sa doma aj učili a pred hodinou vysvetľovali ostatným učivo, odrazu zabudli aj to, ako sa volajú. Ja som dokonca raz uvažovala aj nad ťahákom, keď sme mali mať písomku z hudobných skladateľov a ich diel. Nakoniec som ho našťastie nepotrebovala. Ako matematik, mám rada logické veci a zistila som, že stupnice a všetko s nimi súvisiace, má  krásnu logiku a odvtedy som s touto oblasťou nemala problém.

Po nejakom čase, keď sme si na seba navzájom zvykli, zistili sme, že naša pani učiteľka je veľmi príjemná a milá osoba so zlatým srdcom a na hodiny hudobnej teórie sme sa doslova tešili. Aj na to, že sa zas spolu stretneme  a po vyučovaní trochu porozprávame. Na záverečné skúšky v poslednom ročníku nás pripravovala poctivo niekoľko mesiacov a ja som jej vďačná za jej úsilie čo najviac nás naučiť. Naša snaha a jej milosrdenstvo nám pomohli úspešne zložiť skúšky z hudobnej teórie. Pani učiteľka  sa nám priznala, že takú dobrú triedu ešte nemala, pritom tým nemyslela naše vedomosti, ale vzťah, ktorý sme si medzi sebou vybudovali a to, že sme boli vždy poslušní, pozorní a snaživí žiaci. Na hodiny s nami sa vraj doslova tešila.

Čo sa týka samotnej hry na akordeón, to bol pre mňa oveľa ťažší oriešok. Prsty neohybné, nie najmladšie, nie vždy poslúchali,... potreba sústrediť sa na toľké veci naraz: pre každú ruku iné noty – pre pravú v husľovom, pre ľavú v basovom kľúči,  rytmus ľavej a pravej ruky rôzny, sledovať mech, klávesy a basy stláčať presne určeným prstom, pričom na klávesy ani basy nevidíte... Veľa aj hovoriť a keď to máte robiť všetko súčasne... Keď som bola mladšia, dokázala som robiť a sústrediť sa aj na niekoľko vecí naraz, ale v päťdesiatke to už nie je ono. Toto bola aj moje najčastejšia výhovorka pre moju pani učiteľku, keď sa mi nedarilo zahrať skladbu a opakovala som ju už x – tý krát. No a druhá najčastejšia výhovorka bola, že som nemala čas cvičiť. Ale to aj bola pravda. Väčšinou som harmoniku chytila do ruky až večer predtým, ako som mala mať hodinu. Uvedomujem si, že naučiť sa hrať na hudobný nástroj si vyžaduje veľa, veľa hodín cvičenia. Ja som v tom čase mala problémy v práci a taktiež sa mi narodila prvá vnučka, ktorej som venovala maximum voľného času. Ale pani učiteľka mala so mnou obrovskú trpezlivosť, čo som si na nej veľmi cenila. Na vlastnej koži  som sa presvedčila aj o tom, že častá žiacka výhovorka – doma som to vedel, môže byť aj pravdivá. Stalo sa mi zopárkrát, že práve vtedy, keď som doma poctivo cvičila a bola sama so sebou spokojná, ako mi to dobre ide, som to na hodine zbabrala tak, že som sa až hanbila. A naopak, stalo sa aj to, že som vôbec necvičila a ušla sa mi pochvala.

Takže aké ponaučenie mi z tejto skúsenosti vyplynulo? Naozaj nie je na škodu, občas sa pozrieť na niektoré veci aj z tej opačnej strany. Môže nám to pripomenúť niečo,  na čo sme už zabudli a pomôcť lepšie pochopiť tých, ktorí sú na tej druhej strane a sú od nás nejakým spôsobom závislí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?