List pre Kláru

Autor: Mária Hrešková | 25.3.2013 o 14:41 | Karma článku: 7,68 | Prečítané:  751x

Dobrý deň, čítam Váš blog a dosť ma zaujal, hlavne tie pasáže, kde ste písali o vlastnej mladosti. Ak sa smiem spýtať, ako sa Vám podarilo zlomiť Váš pesimizmus a uzavretosť a stať sa optimistom a človekom s množstvom záľub?  Ako sa Vám podarilo z obdobia uzavretosti preklenúť do obdobia otvorenosti? Ako sa Vám podarilo komunikovať lepšie s okolím? Pýtam sa Vás to možno aj preto, že tiež mám problémy s uzavretosťou, s komunikáciou, ťažko nadväzujem vzťahy a som vo veku mladej dospelosti. Ďakujem za prečítanie. S pozdravom Klára

 

Milá Klára,

ďakujem za Tvoj e-mail aj za Tvoju prejavenú dôveru. Veľmi rada by som Ti nejako pomohla, poradila, alebo Ťa aspoň povzbudila. Sú veci, ktoré sa ťažko vysvetľujú alebo opisujú, ale aspoň sa o to pokúsim. Pokúsim sa vyjadriť slovami to, čo cítim a to, čo si myslím, že mi pomohlo zmeniť môj život a naučilo vidieť veci a ľudí okolo seba inými očami.

Najskôr sa trochu vrátim k udalostiam a veciam, ktoré som popisovala v mojich prvých  článkom, v ktorých som písala o mojom dospievaní a rokoch mojej mladosti.  O svojom dospievaní som písala v  článku Ťažké dospievanie, ale je to len zlomok z toho, čím som prešla. Vždy som si hovorila, že niečo také by som neželala nikomu, pretože to bolo pre mňa veľmi ťažké. Nevedela som, čo bola toho príčina, či moja povaha, alebo nejaké vrodené dispozície, či nedostatok lásky, po ktorej som tak veľmi túžila. S odstupom času si myslím, že to bolo všetko dokopy.

Cesta k mojej premene bola dlhá a vôbec nebola jednoduchá a ľahká. Ale stálo to za to, aj keď by som si v tom období nebola pomyslela, že dokážem svoj život otočiť o 180°. Myslím si, že neexistuje žiadny jednotný návod, ako zmeniť svoj život. Každý z nás musí prejsť svojou vlastnou cestou, pretože každý z nás je jedinečný, má iné danosti, iné vrodené dispozície, iné prostredie, v ktorom vyrastá. Pokúsim sa opísať svoju cestu, ak sa to vôbec dá, možno Ťa niečo z toho osloví a pomôže aj Tebe, aby si zmenila svoj život. Lebo z vlastnej skúsenosti Ti môžem povedať, že skutočne sa to oplatí a aj keď to bude chvíľami veľmi ťažké a namáhavé a cieľ sa Ti bude zdať veľmi vzdialený, priam nereálny, všetko je možné a závisí len a len od Teba, aby si to dokázala.

Najskôr sa pokúsim aspoň trochu analyzovať príčiny mojich depresií. Už v detstve som bola dosť citlivá a vnímavá a mala som problémy s nadväzovaním kontaktov s rovesníkmi. Myslím, že prispelo k tomu aj to, že sme sa počas môjho detstva často sťahovali a keď to spočítam, tak som navštevovala päť rôznych ZDŠ. To znamenalo, okrem iného, aj to, že keď som si konečne našla nejakú kamarátku, presťahovali sme sa zas inde. Hoci som mala troch súrodencov, veľmi sme si spolu nerozumeli. Tak som sa začala čoraz viac uzatvárať do seba. Vtedy by som si to nikdy nepriznala, ale s odstupom času vidím, že som bola až príliš sústredená na seba. Tak veľmi som kontrolovala samu seba, že som začala mať problém rozprávať sa s niekým, lebo som nevedela, čo si dotyčný o mne pomyslí, nevedela som sa normálne hýbať, lebo sa mi zdalo, že ma každý pozoruje, nedokázala som sa na niekoho usmiať, aby som nevyzerala „blbo“, zakrývala som to tým, že som si hovorila, že som hanblivá.... proste, akoby som bola „pupkom sveta“. Tak som sa veľmi snažila byť bezchybná, dokonalá, že som sa stala odľudom. Trpela som tým, že som mala nadváhu a myslela som si, že kvôli tomu ma ostatní nevedia prijať. Teraz viem, že to bolo skôr tým, že sa v mojej prítomnosti cítili stiesnene, pretože sa nemali so mnou o čom rozprávať a šírila som okolo seba depresívnu náladu a negatívnu energiu. Tieto moje problémy dosiahli svoj vrchol práve v maturitnom ročníku.

Mala som 19 a mala som ísť študovať na vysokú školu. A tu sa začala moja cesta k zmene môjho života. Prvá, a veľmi dôležitá (dokonca si myslím, že najdôležitejšia) vec bola, že som si uvedomila, že už nechcem takto žiť, že musím niečo so sebou urobiť. Bez toho, aby si to naozaj sama chcela, Klára, nemôžeš zmeniť seba, ani svoj život. Toto rozhodnutie za Teba nikto nemôže urobiť. Musíš ho urobiť sama.  No a druhá, tiež pre mňa veľmi dôležitá vec, bola zmena prostredia. Odišla som z domu na internát do Bratislavy. Keby som zostala doma, neviem, či by som mala šancu. Ak, áno, tak určite menšiu. Pre mňa bolo dôležité, že som prišla medzi ľudí, ktorí ma nepoznali, ktorí ma nemali zaškatuľkovanú a nemali voči mne predsudky. Nevedeli, aká som bola doteraz, nevedeli, koľko premáhania, a niekedy doslova utrpenia, ma stojí komunikácia s nimi. No a taktiež, neprišla som už do hotového kolektívu, spoločenstva, keďže všetci sme tu boli noví a všetci sme sa ešte len navzájom spoznávali. Nebolo to pre mňa vôbec jednoduché, ale mala som šťastie na fajn dievčatá na izbe. Neprekážalo im, že toho veľa nenarozprávam. Veď, na druhej strane, bola som dobrý poslucháč. A aby som nezabudla, zmenila som si meno. Možno detail, ale Ria sa mi zdá oveľa lepšie ako Maňa – tak ma volali doma.

Toto boli moje prvé krôčiky na mojej novej ceste. Bol to naozaj len začiatok, pretože hoci som sa navonok snažila o zmenu, vnútri som bola stále taká ako predtým. Teraz už viem, že to bolo okrem mojej silnej zahľadenosti sa do seba a na seba, aj tým, že som nedokázala prijať samu seba takú, aká som bola. Túžila som byť dokonalá, krásna, štíhla, spoločenská, obdivovaná a nemala som rada seba takú, aká som bola naozaj. Keď nedokážeš mať rada seba, nedokážeš mať skutočne rada ani tých druhých. To sa proste nedá. V tom čase som to nevedela a prišla som na to až oveľa neskôr. Takže nebolo to u mňa nič cielené, aby som si povedala: Tak a odteraz sa začnem mať rada. Išlo to tak akosi postupne, pomaličky, asi to tak nejako malo byť. Písala som už v mojich predchádzajúcich článkoch, ako som v detstve túžila po láske mojej mamy, keď som si myslela, že ma nemá rada.  Mala som pocit, že ma nikto nemá naozaj rád, lebo dokonca aj chlapec – moja prvá veľká láska, sa zaľúbil do mojej  najlepšej kamarátky, aspoň som si to vtedy myslela.  Proste, moje sebavedomie, čo sa týka vzťahov, bolo na nule. Iba v štúdiu sa mi darilo -  patrila som medzi najlepších študentov.

Potrebovala som mať pocit, že som milovaná. Každý z nás ho potrebuje, aj keď si to niekedy nechceme priznať.  Veľmi, veľmi som túžila po láske, po niekom, komu by na mne naozaj záležalo. Po niekom, kto by ma mal rád aj takú nedokonalú, nepeknú. A vtedy vstúpil do môjho života Boh. Písala som o tom v mojich predchádzajúcich článkoch -  o hľadaní, pochybnostiach, túžbe, neistote. Spočiatku to bolo ťažké, uveriť tomu všetkému, aj tomu, že ma niekto taký dokonalý ako Boh, dokáže mať rád aj s tým všetkým, čím som prešla. Potrebovala som tomu veriť! A postupne som tomu aj uverila. Uverila som tomu, že existuje Láska, ktorá nehľadí na to, ako sa javím druhým ľuďom a ako sa javím sama sebe. A aj ja som sa začala postupne učiť mať rada seba a mať rada aj druhých ľudí. V tomto období hľadania Boha som stretla aj môjho budúceho manžela. Dlho som to považovala za zázrak, že si vybral práve mňa a denne som za to Bohu ďakovala.

Môžem povedať,  Klára, že práve Láska, a pocit, že som milovaná, v ďalších rokoch menili mňa samú a tým menili aj môj život. Zo začiatku to bolo ťažké, bolo vo mne hlboko zakorenené presvedčenie, že ľudia sú poväčšine zlí a ublížia mi, keď si ich pripustím príliš blízko. Nedôverovala som im, lebo som neverila ani sama sebe. Aj vo vzťahu k manželovi som bola nedôverčivá, žiarlivá. Vieš, o čo som najviac prosila Boha? Aby mi do srdca vložil Pokoj a Lásku. A doteraz o to dennodenne prosím. Postupne som sa začala pozerať na svet inými očami. Nehrabala som sa toľko vo svojich citoch a pocitoch,  začala som si viac uvedomovať city a pocity druhých ľudí. Objavila som radosť z toho, keď som niekomu urobila radosť. Zrazu som zistila, že v mojom okolí je veľa dobrých ľudí. Zistila som že úsmev druhého človeka mi dokáže rozjasniť deň a začala som sa aj ja viac usmievať. Začala som robiť pre iných veci, ktoré by potešili mňa. Viem, že som nedokonalá a robím chyby, preto nevyžadujem ani od druhých, aby boli dokonalí a snažím sa ich prijímať takých, akí sú. V každom človeku je niečo dobré a to sa snažím hľadať, nie poukazovať na jeho chyby, za ktoré možno až tak celkom nemôže. A aj keď niekto urobí hrubú chybu, uvedomujem si, že skutočnú príčinu pozná snáď len Boh a jemu prislúcha aj súd. Mám ďaleko k dokonalosti, ale už sa pre to netrápim, aj keď sa snažím byť lepšia.  Mávam aj teraz ťažšie dni, ale mám okolo seba veľa dobrých ľudí, ktorí ma podržia, keď sa dokážem pred nimi otvoriť. A práve tomu - otvoriť sa pred druhými, som sa naučila najmä v posledných mesiacoch.

Pamätám si, ako bolo pre mňa spočiatku veľmi ťažké ponúknuť inému človeku svoju pomoc, keď o ňu priamo nepožiadal. Veľmi som sa bála odmietnutia. Nechcela som sa vnucovať. No zistila som, že pokiaľ pomoc nie je ponúknutá vtieravo, potom, aj keď ju ten druhý odmietne, niečo pekné to zanechá na obidvoch stranách. Stretávam aj ľudí, ktorých okolie veľmi neprijíma, lebo pôsobia negativisticky, šíria okolo seba zlú atmosféru, alebo niečo podobné. Podľa mňa, sú to väčšinou v podstate nešťastní ľudia, ktorí  možno nemajú dostatok lásky, majú problémy o ktorých ostatní netušia, alebo proste, dostali do vienka také danosti, s ktorými si nevedia rady. Snažím sa pristupovať k nim bez predsudkov a s otvoreným srdcom. Vidím v nich sčasti aj samu seba, aká som bola v minulosti a stáva sa, že sa pri mne otvoria a prejavia práve to dobré, čo je v nich. Lebo nič nie je len čierne alebo biele.

Ďalšia vec, ktorá mi robila spočiatku problém, bolo pochváliť niekoho, povedať inému človeku, že sa mi na ňom niečo páči.  Niekedy sa nám oveľa ľahšie kritizuje, ako vyslovuje obdiv, pretože nemáme radi pocit, že niekto druhý je v niečom lepší, ako my. Ale aj vyslovenie malej pochvaly, môže tomu druhému niekedy veľmi pomôcť. „Robte iným to, čo chcete, aby iní robili vám.“ Chválim vtedy, keď to tak cítim, nikdy nie nasilu. To by nebolo úprimné a ja sa neviem moc pretvarovať.  Zistila som, aká je pochvala veľmi dôležitá pri mojej práci učiteľky. Hlavne pochváliť dieťa, ktoré je menej šikovné, keď sa mu niečo podarí. Má to oveľa silnejší účinok, ako stále niekoho hrešiť, hovoriť mu, že je neschopný.

No a ešte je tu úsmev. Teraz nemyslím grimasu, pri ktorej natiahneme kútiky úst, pričom oči a srdce ostanú chladné ako kameň. Lebo niektorí aj toto považujú za úsmev. Myslím úsmev, vychádzajúci z hĺbky srdca. Takýmto úsmevom sa dá odzbrojiť aj bojovne naladená predavačka v hypermarkete, alebo frustrovaná a unavená pani na úrade, prípadne za prepážkou. Nedať sa odradiť zachmúrenou tvárou, usmiať sa na toho druhého a tak začať konverzáciu. Nie celkom vždy, ale väčšinou to zaberá. Ja som sa kedysi usmievala len veľmi málo, väčšinou som bola skôr zachmúrená a nepozerala som sa na človeka predo mnou, ale kdesi mimo neho. Teraz viem, že môj úsmev väčšinou vyvolá úsmev aj u toho druhého (zákon akcie a reakcie?) a ľudia, aj keď neznámi, keď si navzájom vymenia úsmev, majú hneď k sebe bližšie.

Tak toto sú niektoré moje „tajné zbrane“, ktoré mi pomohli nájsť si cestu k druhým ľuďom. Tým, že som zmenila svoj pohľad na ľudí okolo seba, zmenil sa aj ich pohľad na mňa. Ako som už napísala v niektorom mojom článku, mám veľa priateľov, ktorí, aj keď nie som s nimi často v kontakte, sú tu, a ja viem, že keby som to potrebovala, podajú mi pomocnú ruku. Tento pocit mi pomáha pozerať na veci vždy skôr z tej lepšej stránky. Presvedčila som sa o tom, že skutočne platí to, že všetko zlé je na niečo aj dobré, len to v tom danom momente ešte nedokážeme vidieť. Väčšinou až s odstupom času. No a snažím sa druhým prejavovať lásku. Je to taká zázračná vec – čím viac lásky rozdáš ľuďom okolo seba, tým viac jej dostaneš späť. A ja som, dalo by sa povedať, závislá na Láske.

Doteraz nie som veľmi komunikatívny typ človeka. Väčšinou radšej počúvam, ako rozprávam, aj keď sa nájdu aj výnimky a občas mám pocit, že rozprávam až priveľa. Ale už mi nespôsobuje traumu sedieť v spoločnosti viacerých ľudí, počúvať ich rozhovor a občas sa doňho aj zapojiť.

Milá Klára, dúfam, že som aspoň Ti, aspoň čiastočne, dala odpovede na Tvoje otázky. Teda snažila som sa. Ale dalo by so o tom písať dlho a veľa. Dalo by sa veľa písať o ľuďoch, ktorí mi pomáhali na tejto ceste - zvyknem o nich hovoriť, že sú to moji anjeli, hovoriť o udalostiach, o veciach, o danostiach.... a ešte o všeličom inom. Som presvedčená, že všetko, čo som prežila, dobré aj zlé, ma obohatilo a posunulo dopredu. Záleží len na Tebe, ako sa dokážeš postaviť k veciam a udalostiam, ktoré Ťa v živote postretnú. Či budeš všetko zlé brať len ako nespravodlivosť a zatrpkneš na ľudí a svet okolo seba, alebo sa s tým pokúsiš popasovať a držať sa hesla, že čo Ťa nezabije, to Ťa posilní. Na Tvojej životnej ceste Ti želám veľa sily, Lásky, vytrvalosti a dobrých ľudí.

Mária

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?