Emkin šťastný deň

Autor: Mária Hrešková | 17.5.2013 o 22:05 | (upravené 17.5.2013 o 22:28) Karma článku: 14,15 | Prečítané:  923x

„Babka modvá“, alebo „babinka“ - takto ma zvykne oslovovať moja malá vnučka Emuška, ktorá len pred pár dňami oslávila svoje druhé narodeniny. Ten prívlastok „modrá", som si vyslúžila od nej kvôli mojej izbe, v ktorej sú modré závesy, modrý koberec, modrá deka... a v ktorej sa už od malička veľmi rada hráva. Je to vlastne jej najobľúbenejšie miesto v dome. Odkedy som sa stala babkou, užívam si to naplno. Byť babkou, je pre mňa niečo úžasné. Vždy som veľmi ľúbila deti, vychovali sme ich s manželom päť, ale toto je niečo iné. Emka má svojich rodičov, ktorí sa o ňu s láskou starajú a ja beriem ako veľký dar chvíle, ktoré s ňou môžem stráviť.  Nedávno som sa ocitla v situácii, keď Emkina mamka musela ísť do nemocnice a ja som sa na pár dní stala jej náhradnou maminou. Bol to pre mňa akýsi návrat do obdobia, keď moje deti boli ešte malé, a priznám sa, obohatená skúsenosťami a životnou múdrosťou, som si to naplno vychutnala. Ako teda vyzeral náš spoločný šťastný deň s Emuškou?

Ráno, keď sa Emka zobudila, a bolo to dosť skoro, bola spokojná, šťastná, samý úsmev. No akoby brala ohľad na to, že „babinka“ už nemá dvadsať ani tridsať,  nevyžadovala, aby sme hneď od rána išli naplno. Najskôr sme si spolu trochu „polebedili“ v posteli a až potom sme si začali vo dvojici vychutnávať nový deň. Nočník, raňajky, cvičenie s babkou..., popritom stíhala obriadiť svoje bábiky a celý čas všetko komentovať . Hneď od rána v super náladičke, pospevovala si úryvky pesničiek: „...névada sa češe, névada umýva...“, alebo časti riekaniek: „...padva na koláče, tévaz v kúte pváče...“

Keď sme spolu porobili vnútri všetko, čo som potrebovala a povedala jej, že si teraz oblečieme  bundičku a obujeme topánočky, lebo pôjdeme von, hneď jej bolo jasné, čo budeme robiť. „Micka nemá gvanulky ani mliečko. Musíme jej dať. A ani malé micušky.“ Takto ma poháňala, aby sme si splnili svoju rannú povinnosť, postarať sa o našu mačku a jej dve malé mačiatka. S veľkou vážnosťou potom naberala svojou malou rúčkou granule z vrecka, kládla ich našej micuške do misky a nezabudla okomentovať: „Ako chvumká, chvumi, chvumi, chvum.“ Keď sa vynadívala na mačaciu rodinku, s vážnou tvárou a povzdychom zahlásila: „A ani Bonko nemá gvanulky ani vodičku.“ No to ma už len zobďaleč sledovala, či nakŕmim aj nášho psa. Pred ním má rešpekt, aj sa ho bojí, lebo je veľký a keď ho vypustíme z voliéry, je aj dosť pojašený. Nakoniec ani naše sliepky neobišla jej starostlivosť: „Musíme pipkám natvhať tvávičku, aby mali.“ Tak sme trhali trávu a ona potom so žiariacimi očkami nadšene sledovala, ako ju rozďobávajú.

Keď boli už aj sliepky „obriadené", mohli sme ísť variť obed. Ako ináč – musela byť aj ona aktívna, napríklad pri miešaní (ale aj koštovaní) cesta, a ďalších činnostiach, najmä ochutnávke surovín použitých pri varení. Ale pekne, spôsobne, ako mladá dáma, ktorá si po sebe aj poupratovala, keď sa jej stala nejaká nehoda. S jedením neboli žiadne problémy, napapala sa raz-dva, no uspávanie trvalo nejakú tú chvíľu. Musela som si ľahnúť vedľa nej, aby sa mi mohla stúliť v náručí a svojou drobnou ručičkou pevne chytila moju ruku, ešte si aj prstíky preplietla s mojimi prstami a takto vo vzájomnom objatí som jej porozprávala rozprávku. Nie nejakú z knižky, ale vymyslenú. Lebo tému si určila ona – o Bonkovi a Majlovi (to je náš a susedov pes). Kým zaspala, ešte si trochu niečo rozprávala, trochu sa vrtela, ale moju ruku nepustila. Aj v polospánku sa stále uisťovala, či som tam a pevnejšie mi stískala prsty. Musela som vyčkať, kým zaspí celkom tvrdo, až potom som sa mohla potichu vyšmyknúť.

Poobede vstávala opäť usmiata ako slniečko, plná očakávania, čo budeme robiť. Veď ju čakalo toľko „práce“ a vzrušenia. V záhradke sme popozerali, aký veľký už narástol „hvášok-bvášok“, skontrolovali sme jahody, či už majú malé miminká – jahôdky, navštívili sme náš fazuľkový domček, ktorý urobil jej tatko, pohladkala kvietky na paprikách, z ktorých narastú malé papričky, popozerali sme, či na zemiakoch nie sú „mandelíny-bandelíny“, vytrhli sme sem-tam aj nejakú „buvinu-muvinu“, ktorá tam narástla... proste, kopec dôležitých vecí. Potom sme nazbierali „ovechové húsenice“ a rozbehla sa do záhrady ku Žitave. Tu som si sadla na kameň, vzala ju na kolená a ona hádzala „húsenice-búsenice“ do vody a sledovala, ako ich rieka odnáša „ďáleko, ďáleko až  do mova, alebo do Dunaja“. Aj sme si pri tom zaspievali nejaké pesničky. Keď sme si pri vode trochu oddýchli, zas utekala na dvor, lebo bolo treba polievať kvietky a tekvičky. Vzala si svoju malú krhličku, do ktorej som jej nabrala vodu  a potom, s veľkou vážnosťou, polievala, „aby kvizantémky a tekvičky neboli smädné“. Nasledovala chvíľka výtvarnej výchovy, kedy čarbala farebnými kriedami na betónovú platňu svoje haky-baky. Na otázku, čo to kreslí, mi povedala: „Toto je mamka, tatko, Emka a miminko, sestvička. Mamka má v bvušku“ A tvárila sa pri tom tak vážne a sústredene, akoby naozaj išlo o nejaké umelecké dielo.

Neskôr popoludní prišli domov z práce aj Emkin tatko a „oko“ (môj manžel), najdôležitejší muži jej života (zatiaľ). To musela samozrejme patrične využiť. Tatko, jej veľká láska, ju musel vziať „na koňa“, a keď sa chvíľu ponosila ako princezná, išli sa spolu hrať futbal. V tú chvíľu pre ňu neexistoval nikto iný. Neskôr sa jej pozornosti dostalo aj „okovi“, ktorému „dovolila“ aby ju povozil na fúriku a potom spolu v záhrade ponavštevovali jednotlivé stromy a stromčeky, pričom hladkala ich maličké plody – slivky, jabĺčka, hrušky, broskyne, marhule a tešila sa, že „keď navastú, Emka ich všetky spapá do bvuška“.

Podvečer, keď sa navečerala, sa ešte chvíľu hrala a jašila s tatkom. Po večernom kúpeli, keď už bola v pyžamku, bolo na nej vidno, že aktivity dňa ju dosť vyčerpali a tak večerné zaspávanie v mojom objatí a s rozprávkou o Bonkovi a Mailovi, bolo už o poznanie kratšie.

Zas prežila jeden šťastný deň. A popritom rozjasnila deň aj ľuďom okolo seba.  Kiež by takýchto šťastných dní mala vo svojom živote čo najviac.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?