Moja nová práca

Autor: Mária Hrešková | 5.9.2013 o 19:21 | Karma článku: 15,58 | Prečítané:  2787x

Áno? No dobre, veď aspoň že máš prácu. Človek si dnes nenavyberá. Rýchlo prešla na inú tému, zrejme si myslela, že mi je nepríjemné o tom hovoriť. Zdalo sa mi to, alebo naozaj v jej hlase bolo cítiť zvláštny tón, akoby ma ľutovala, že som tak „hlboko klesla“ a šla robiť medzi „bláznov“? Veď dlhé roky som bola „pani profesorka“, aspoň tak ma oslovovali moji žiaci a ich rodičia, hoci profesorský titul, samozrejme, nemám. No ako viete, je dávnym zvykom, oslovovať učiteľov na stredných školách týmto titulom, hoci im v podstate nepatrí.

Priznám sa, keď som zvažovala, či prijmem túto prácu, alebo sa poohliadnem po nejakej inej, tiež ma na chvíľu napadlo, že „čo povedia ľudia". Teda hlavne tí, čo ma poznajú ako učiteľku, a najmä moji bývalí študenti. „Čo si z Olichova?", túto otázku občas posmešne používala aj jedna moja bývalá kolegyňa, keď sa jej niektorý študent javil ako „menej chápavý". Sú proste ľudia, v ktorých je to akoby zakódované, že práca s mentálne postihnutými a duševne chorými, je niečo podradné. Preto aj reakcie niektorých ľudí z môjho okolia na moju odpoveď na ich otázku, ako sa mám a či už mám nejakú prácu, boli také rozpačité, po vyslovení názvu zariadenia ZSS Olichov. Priznám sa, inú prácu som si v podstate ani nehľadala. V školstve som prežila celý môj profesijný život, ale predstava, že teraz, tesne pred dôchodkom, by som mala začínať na nejakej škole odznovu, bola pre mňa traumatizujúca. Napísala som jedinú žiadosť, aj na tú som dodnes nedostala žiadnu odpoveď. No priznám sa, vôbec ma to netrápi, skôr naopak.

Takže, milí moji bývalí študenti, moji priatelia, moji známi i neznámi. Mám sa naozaj dobre. Po všetkých tých stresujúcich zážitkoch z posledných rokov, ale najmä mesiacov, mám teraz v mysli i duši pokoj. Pracujem tu síce len dva mesiace, ale už som tu stretla veľa príjemných ľudí, ktorí robia svoju prácu srdcom. Pomohli mi v mojich začiatkoch, pretože všetko tu bolo pre mňa neznáme, nové. Pomaly si zvykám a snažím sa byť čo najužitočnejšia. Veľa robím na počítači, učím sa nové veci, ale trochu aj učím iných. Veľmi rada chodím medzi klientov zariadenia. Sú naozaj rôzni. Niektorí majú psychické ochorenia, no väčšina z nich má mentálne postihnutie.  Tieto „večné deti", dokážu byť veľmi vďačné aj za maličkosti - za úsmev, za pohladenie, objatie. Kvôli nim som po dlhšom čase „oprášila" gitaru, trampské pesničky... Veď aj takáto muzikoterapia im môže pomôcť a spríjemniť pobyt v zariadení. A dúfam, že v budúcnosti budem môcť využiť aj moje ďalšie vedomosti, zručnosti a životné skúsenosti. Veď všetko, čo týmto ľuďom dáme zo srdca a s láskou, sa nám dokáže mnohonásobne vrátiť. Nie v materiálnej forme, ale krásnym pocitom, ktorý prináša ich bezprostrednosť a láska, ktorými nás dokážu niekedy doslova prekvapiť a očariť.

Jedna moja nová kolegyňa, teraz už aj priateľka, ktorá tu robí už dve desaťročia, mi na moju otázku, či neuvažovala odísť odtiaľto, keďže táto práca je tak nízko finančne ohodnotená, mi povedala: Neviem si predstaviť, že by som týchto ľudí viac nestretávala. Oni sa už stali súčasťou môjho života. Sú tu vždy, keď prídem ráno do práce a keby to tak nebolo, niečo by mi veľmi chýbalo.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?