Bol maturitný týždeň a ja som bola členkou maturitnej komisie v jednej triede, v ktorej som štyri roky učila matematiku. Bolo to ešte v období, kedy neexistovala externá časť maturity a každá trieda mala svoju vlastnú maturitnú komisiu, pred ktorou skladali svoju „skúšku dospelosti“ všetci spolužiaci. Takže som vlastne dobre poznala všetkých maturantov, veď som sa s nimi stretávala počas štyroch rokov takmer každý deň. Mala som ich veľmi rada a snažila som sa, pokiaľ sa dalo, pomôcť im zvládnuť tieto psychicky náročné chvíle.
Už si presne nepamätám okolnosti, ako a prečo sa začal môj rozhovor s Ivanom. No myslím, že sme čakali na jedného zo skúšajúcich, ktorý sa niekde zdržal. Ivan už sedel v miestnosti a čakal spolu s nami, pretože „bol na rade“. Ja som ho chcela povzbudiť aspoň pár vetami, tak som si k nemu prisadla a začali sme sa spolu rozprávať.
Neviem, ako dlho sme sa rozprávali, stratila som pojem o čase, pretože počas tohto rozhovoru som odrazu uvidela Ivana v úplne novom svetle. Hovorili sme spolu o Bohu, o viere, o našich životných hodnotách, plánoch. Hovorili sme spolu nie ako učiteľ a žiak, ale ako dvaja veľmi dobrí priatelia. Ivan mi prezradil, že píše básne a venuje sa tiež hudbe. Vtedy som si uvedomila, ako veľmi málo ho poznám a vlastne, ako málo poznám aj ostatných mojich študentov, hoci si myslím, že viem o nich veľa.
Ivan samozrejme úspešne zmaturoval a zmaturovali aj jeho ostatní spolužiaci. Po skončení maturít si maturanti prišli prevziať maturitné vysvedčenia a Ivan, spolu s ďalšími, prišli za mnou, aby sa mi poďakovali, za tie štyri roky, ktoré sme spolu strávili na matematike. Bolo to pre mňa veľmi dojemné. Pri odchode mi Ivan podal obálku. Keď som zostala sama, otvorila som ju a bol v nej list. Pri jeho čítaní mi tiekli slzy po lícach. Bol jeden z najkrajších listov, aké som kedy dostala. Okrem niekoľkých básní, ktorých autorom bol Ivan, tu stálo nasledovné:
Milá pani profesorka,
viem, že ako študent som nestál za veľa a zábava mi bola často krát prednejšou, ale, taký som.
Vždy som vedel, že sa vo vás skrýva veľký človek, práve preto, že sa tvárite ako ten najmenší. Vaše srdce je naplnené láskou a pokojom – dúfam, dosiahli ste v mojich očiach obrovský úspech. Raz by som vám chcel byť v tom podobný!
Vydržte a možno sa niekde v nebi stretneme a porozprávame sa niekde v parku na lavičke. Určite to dokážete. Veľmi si vás vážim a prajem vám nádherný život a spokojný a šťastný a vyrovnaný a Bohu blízky. Ďakujem Bohu, že vás stvoril a do cesty mi poslal. Zistil som COLAS BREUGNON = Dobrý človek ešte žije.
Ďakujem – váš žiak Ivan.
P.S. Jediné slovo, ktoré som v tomto liste zmenila, je meno.