Čo mi okrem vedomostí dali do života moji učitelia

Autor: Mária Hrešková | 15.3.2015 o 21:37 | Karma článku: 5,48 | Prečítané:  1216x

Je to už pár desiatok rokov, čo som drala školské lavice, no na mojich učiteľov, najmä zo  stredoškolských čias, si dodnes veľmi živo spomínam. Svojím spôsobom ovplyvnili môj život, najmä čo sa týka môjho povolania učiteľky. Niektorí z nich sa neskôr stali mojimi kolegami na gymnáziu, kde som nastúpila učiť skoro 20 rokov po mojej maturite. Mala som možnosť spoznať ich aj z inej stránky a nahliadnuť trochu do ich súkromia a vzájomných vzťahov. Začala som ich vnímať viac ako ľudí, ktorí majú tiež svoje radosti i starosti, problémy i slabosti. Ako začínajúca učiteľka som podvedome, ale aj vedome čerpala z toho, čo som sa od nich naučila ako študentka a snažila sa vystríhať vecí, ktoré som nepovažovala za celkom dobré.

Prísnych učiteľov som mala rada už len preto, že svojím spôsobom znamenali pre mňa určitú výzvu.  Jednou z najprísnejších učiteliek, ktoré ma učili, bola naša ruštinárka na gymnáziu. Postavou malá, útla žena, ale rešpekt, ktorý vzbudzovala bol naozaj veľký. Pred jej hodinou panovalo v triede ticho, takmer všetci sedeli na svojich miestach a učili sa. Skúšala učivo z celého školského roka a jej obľúbenou známkou bola známka štyri mínus lomeno päť. Dostať u nej jednotku z odpovede bol priam zázrak. Mala svojich obľúbencov, ktorým sa to zavše podarilo. Ale keď si raz niekoho zaškatuľkovala ako slabšieho žiaka, mohol sa učiť koľko chcel, z odpovede dobrú známku nedostal. (Ja som patrila medzi „vyvolených“). Mnohí žiaci ju neznášali, nenávideli ju, báli sa jej, niektorí mali pred jej hodinami žalúdočné problémy a boli aj takí, ktorí kvôli ruštine odišli zo školy (no či to však bolo iba kvôli nej, je otázne). Táto ruštinárka nás „trápila“ dva roky. Keď sme sa však učili na maturitu (vtedy sme všetci povinne maturovali z ruštiny), veľmi som ocenila to, že učivo ktoré sme preberali na jej hodinách, mi stačilo trochu si zopakovať, pričom ostatné som sa musela  tvrdo „drviť“. Táto stredoškolská pani profesorka ma v praxi naučila, čo znamená Suvorovov výrok „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku“. Zároveň som si však uvedomila, že prílišná prísnosť nie je vhodná pre všetkých žiakov a tomu, kto na daný predmet „nemá bunky“, môže aj dosť ublížiť.

Úplným opakom bol môj učiteľ na biológii. Priateľský, pohodový, do ničoho nás nenútil, ani do učenia. Všetci sme ho mali radi. Na začiatku školského roka sa spýtal, či chce ísť niekto maturovať z biológie (našli sa tuším dvaja, alebo traja), tým sa potom individuálne venoval, kým my ostatní sme mali na jeho hodinách „veget“. A tak štvrtácke učivo, ktoré pozostávalo z náuky o ľudskom tele, sme sa proste neučili. Neprekážalo nám to, skôr naopak, veď študenta, ktorý by sa dobrovoľne a sám učil niečo, čo nemusí, aj v tej dobe bolo ťažko nájsť.  Až o pár rokov neskôr som prišla na to, že mi to chýba. Dokonca som si zadovážila učebnicu biológie s tým, že sa o  fungovaní ľudského tela naučím aspoň najzákladnejšie veci, ale už to nebolo ono. (A ktovie, keby sme sa tú biológiu učili normálne, možno by som dnes bola lekárkou.) Od tohoto pána profesora som si vzala ponaučenie, že tak ako je dobré mať so študentmi pekný vzťah, rovnako dôležité je dať im aspoň základné vedomosti z predmetu, lebo nevedno, kedy v budúcnosti to budú potrebovať.

Najviac ma však ovplyvnil môj učiteľ matematiky. Bol hlboko ľudský a zároveň svojím spôsobom aj prísny a spravodlivý. Ale takým láskavým spôsobom. Tiež sme ho mali všetci radi, aj keď matematika pre viacerých nebola „to pravé orechové“. V tej dobe bola pre nás, gymnazistov, maturita z matematiky povinná a on sa vytrvalo snažil, aby sme všetci, aj tí, čo na matematiku nemali takmer žiadne bunky, získali aspoň nejaké vedomosti, ktoré by nám umožnili úspešne zložiť maturitnú skúšku. Neriešili sme síce veľmi zložité a ťažké príklady, ale dobré základy, ktoré som na jeho hodinách získala, mi umožnili zvládnuť vysokú školu bez problémov. Pri ňom som si zároveň uvedomila, ako veľmi môže žiakovi pomôcť prejav dôvery od jeho učiteľa.

(O tomto učiteľovi som písala  http://mariahreskova.blog.sme.sk/c/314317/Moj-ucitel-matematiky.html .)

Aj my, učitelia, sme len ľudia, ktorí máme rôzne danosti, povahové vlastnosti, životné skúsenosti, mieru empatie, či inteligencie. Sú medzi nami cholerici, sangvinici i melancholici. Máme tiež svoje problémy, ktoré nás trápia a ktoré potrebujeme riešiť, no akosi sa od nás očakáva, že ich pred vstupom do triedy necháme za dverami. Nie vždy je to však také jednoduché. Väčšina učiteľov, ktorých poznám, robí svoju prácu tak, ako to považuje za správne. Aj keď žiaci alebo ich rodičia to nemusia vždy tak vnímať. Chápem ich. Veď ako matka, tiež   by som chcela pre moje deti len to najlepšie. Aj toho najlepšieho učiteľa.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?