Zo spomienok bývalej učiteľky

Autor: Mária Hrešková | 13.6.2015 o 14:41 | Karma článku: 10,38 | Prečítané:  1134x

„Počula som, že ste tvrdá, nekompromisná a ľudia sa vás boja. Ale ja som si povedala, že to aj tak skúsim.“ Takto nejako zneli úvodné slová istej pani doktorky, ktorá ma navštívila v mojom školskom kabinete. 

Skoro mi vyrazila dych. To som počula prvýkrát, že mňa by sa niekto bál. A že som tvrdá a nekompromisná... 

Potom sme sa dostali k meritu veci. Pani doktorka prišla orodovať za lepšiu známku na vysvedčení pre jedného z maturantov, ktorého som učila osem rokov matematiku. Nebola jeho matkou, dokonca ani príbuznou, ale zrejme dobrou rodinnou známou. Vychrlila na mňa, že rodičia chlapca nemali odvahu za mnou prísť, pretože neverili, že by u mňa niečo dosiahli, ale chlapec sa chce dostať na jednu súkromnú vysokú školu a štvorka z matematiky na vysvedčení by zrejme znížila jeho šance na prijatie. Dala mi hneď aj svoju vizitku s telefónnym číslom, že keby som niečo potrebovala od nej, hoc aj o polnoci, môžem jej zavolať.

Vysvetlila som jej, že nedávam lepšie známky len – tak „pre pekné oči“, ale je potrebné, aby žiak pre to aj niečo urobil. A v maturitnom ročníku to mali u mňa študenti, ktorí nešli maturovať z matematiky o niečo ľahšie, pretože ôsmacké učivo z matematiky bolo akousi nadstavbou, ktorú potrebovali hlavne tí, ktorí išli študovať technické smery a bolo vlastne nad rámec osnov. Takže chlapec, ak bude naozaj chcieť, má šancu na lepšiu známku, len sa musí aj niečo naučiť. Ja som ochotná mu pomôcť, ako ktorémukoľvek inému študentovi, zostať s ním aj po vyučovaní a vysvetliť mu učivo, ktorému nerozumie. (Túto možnosť mali u mňa všetci študenti a hlavne pred písomkami to viacerí aj využívali.) Neviem, s akými pocitmi pani doktorka odišla, ale podľa mňa to bola férová ponuka.

Spomenula som si na rodičov tohto chlapca a bolo mi jasné, prečo som podľa nich „tvrdá a nekompromisná“.

Keď bol ich syn asi tercián,  na vysvedčení som mu chcela dať trojku z matematiky. Mala som už v tom čase vypracovaný svoj systém hodnotenia žiakov, ktorý zohľadňoval (aspoň som sa o to snažila) výsledky a aktivitu žiakov počas celého polroka. Zostavila som vždy aj rebríček úspešnosti jednotlivých žiakov. Každý žiak dostal pred polročnou klasifikáciou papierik, kde mal napísané všetky  známky, percentuálnu úspešnosť na písomkách za celý polrok, priemer známok a mal uvedené aj poradie úspešnosti v rámci triedy. Verejne bola dostupná výsledná tabuľka, v ktorej však neboli uvedené mená, no každý žiak sa tam dokázal nájsť. No a tento chlapec bol na poslednom mieste v triede. Vychádzala mu trojka, skoro štvorka.

Druhý deň na to, ako som žiakom rozdala ich polročné hodnotenia, z ktorých sa dozvedeli, aká známka ich čaká na vysvedčení,  si ma dal zavolať náš pán riaditeľ. Pýtal sa na tohto žiaka, ako to s ním vyzerá a ja som mu po pravde odpovedala. Povedal mi, že mal nejaký telefonát z kraja, ale že keď je to takto, nech ho hodnotím ako uznám za vhodné. Ešte v ten deň prišla  za mnou aj jedna kolegyňa, ktorá sa pýtala, či by sa "s tým" nedalo ešte niečo robiť. Povedala som, že nie, pretože je naozaj dosť slabý a bolo by to nespravodlivé voči ostatným žiakom. Viac ma neprehovárala.  No ale týmto sa to ešte neskončilo.

Na ďalší deň, hneď ráno, ma pri príchode do školy čakali pred kabinetom traja vysokí páni v oblekoch. Jeden z nich sa mi hneď predstavil a zvyšní dvaja odišli trochu stranou. Vysokopostavený pán bol otcom môjho žiaka. To, že nakoniec prišiel osobne za mnou, bolo prejavom toho, ako veľmi mu na tom záležalo. Z jeho správania a spôsobu komunikácie mi hneď bolo jasné, že je zvyknutý skôr dávať príkazy, ako o niečo prosiť. 

Začal mi rozprávať, ako veľmi chlapcovi ublížim tým, že mu dám na vysvedčení trojku. Ja som oponovala, že by som mu ublížila v tom prípade, keby som mu ju nedala, lebo by sa učil ešte menej, pretože by si bol vedomý, že všetko sa dá vybaviť. Rozprávali sme sa asi 10 – 15 minút, pričom som mu vysvetľovala, že musím, a aj chcem byť spravodlivá a keby som jeho synovi dala na vysvedčení dvojku, všetkým ostatným žiakom by som musela dať jednotky. A aký význam by mala celá moja polročná práca? Ale zrejme nepochopil. Asi bol zvyknutý na to, že vybaviť sa dá všetko, keď máte postavenie.  

A tak chlapec dostal na vysvedčení z matematiky trojku. Zatiaľ sólovú. Počas nadchádzajúcich rokov mu na vysvedčení pribúdali trojky aj z ďalších predmetov a neskôr aj štvorky. 

Chlapec sa na súkromnú vysokú školu síce nakoniec dostal, no počula som, že ju nedokončil. V kútiku duše sa mi uľavilo, lebo pri predstave, že by ma raz mohol liečiť, prípadne učiť moje vnúčatá, či dokonca robiť im šéfa, mi naskakuje husia koža.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?