(Nech mi muži odpustia, neberiem im ich nezastupiteľnú úlohu pri výchove detí, ale nechcem tu teraz zachádzať do rôznych detailov súvisiacich s výchovou detí v rodine, chcem poukázať na niečo iné.)
Myslím, že v súčasnosti si snáď každý z nás uvedomuje nepriaznivý demografický vývoj, ktorý sa týka nielen Slovenska, ale prakticky všetkých vyspelých krajín. Detí sa rodí čoraz menej, stredná dĺžka života sa predlžuje. V horizonte najbližších 50 rokov sa predpokladá, že priemerný vek sa zvýši zhruba o 10 rokov, zo súčasných 39 rokov na 49 rokov. Toto veľmi intenzívne starnutie nášho obyvateľstva bude mať závažné dopady pre vývoj celej našej spoločnosti. Podľa prognózy zverejnenej na stránke Inštitútu informatiky a štatistiky http://www.infostat.sk/vdc/pdf/Prognoza2060.pdf nám hrozí, že pokiaľ nebudú urobené opatrenia na zastavenie poklesu pôrodnosti už teraz, do roku 2060 sa index celkového zaťaženia produktívneho obyvateľstva zvýši skoro dvojnásobne – v súčasnosti pripadá na 100 obyvateľov v produktívnom veku 52 neproduktívnych obyvateľov, v roku 2060 by ich už malo byť 102.
Neviem, či si kompetentní dostatočne uvedomujú, že naša budúcnosť je vo veľkej miera závislá aj od nás, matiek, a to nielen od toho, koľko detí porodíme, ale predovšetkým od toho, ako ich vychováme. Nie som, a ani som nikdy nebola, rasista, farba pleti, ani národnosť nie je pre mňa dôvodom, aby som človeka považovala za menejcenného. Taktieže mám silné prosociálne cítenie, som za solidárnosť s tými, ktorí sa nie vlastnou vinou dostanú do ťažkých životných situácií a súhlasím s tým, že treba pomáhať ľuďom, ktorí sú na to odkázaní, a ktorí majú snahu urobiť niečo pre to, aby to tak nebolo. Iritujú ma však ľudia, ktorí si myslia, že majú len nejaké práva, ale žiadne povinnosti. Takí, ktorí sa snažia zneužívať sociálny systém, to ako je nastavený a vykrikujú, že sa štát málo stará o nich a ich deti, pričom ich prínos pre spoločnosť je prakticky mínusový. Mnohé matky v týchto komunitách deti síce porodia, aj im prejavujú svojím spôsobom lásku, no neviem, či to, ako sa o deti starajú sa dá nazvať výchovou, ktorá by smerovala k tomu, aby z týchto detí vyrástli jedinci, ktorí budú prospešní našej spoločnosti. Pritom spoločnosť vynakladá nemalé finančné prostriedky práve na tieto deti, ktoré, v dosť veľkej miere, jej nikdy nevrátia investície, ktoré boli do nich vložené.
Naša spoločnosť nerobí rozdiel medzi matkami, ktorých deti sú v dospelosti ekonomicky aktívne a matkami, ktorých deti sú v dospelosti poväčšine poberateľmi sociálnych dávok. V minulom režime boli ženy – matky „odmeňované“ skorším odchodom do dôchodku podľa počtu detí (v podstate odmena za počet - kvantitu, nie za ich výchovu - kvalitu). V súčasnosti sa diskutuje o tom, že by sa mal obmedziť počet detí v rodinách – podporiť rodiny s 3 a menej deťmi, a viac detí nech majú iba tí, ktorí si to „môžu dovoliť“. Zdá sa to logické, ale ja si myslím, že pri súčasnom trende vývoja pôrodnosti je to aj dosť riskantné. V súčasnosti pribúda žien, ktoré sa necítia na materstvo. Je to buď kvôli kariére, alebo u nich proste absentuje túžba po dieťati. Pribúda tiež žien, ktoré by dieťa aj chceli, ale majú problém otehotnieť. Ďalšou veľkou skupinou sú ženy, ktorým stačí jedno – dve deti, pretože na viac sa necítia, buď z finančných dôvodov, alebo preto, že na naplnenie ich túžby po materstve je to postačujúce. Tieto tri skupiny žien, ktoré zapadajú do modelu, ktorý chce naša spoločnosť podporovať, však v žiadnom prípade nemajú šancu kladne ovplyvniť reprodukciu nášho obyvateľstva.
Chcem preto poukázať ešte na jednu skupinu žien, ktoré naša spoločnosť akoby odsúvala bokom, hoci práve ony vytvárajú pre našu spoločnosť tú pridanú hodnotu, ktorú tak veľmi potrebujeme. Sú to viacdetné matky, ktoré aj v tejto ekonomicky náročnej dobe dokážu vychovať viac detí a vychovať ich tak, že sú prínosom pre našu spoločnosť. (Nech mi muži prepáčia, že hovorím stále o ženách – matkách, ale najmä vo viacdetných rodinách sú to poväčšine ony, ktoré sa venujú výchove detí, pokiaľ muži sa starajú o hmotné zabezpečenie rodiny.)
Tieto ženy, napriek tomu, že doba je taká aká je, sú ochotné zasvätiť svoj život najmä výchove detí, pretože toto považujú za svoje životné poslanie. Často strávia dlhé roky v domácnosti pri deťoch a keď aj neskôr nastúpia do práce, strácajú možnosť naštartovať nejakú kariéru a pracujú spravidla za nižšiu mzdu ako ich rovesníčky. Po dovŕšení dôchodkového veku ich dôchodok býva jedným z najnižších. Poznám viaceré rodiny s piatimi, šiestimi, siedmimi aj ôsmimi deťmi, ktorých deti sú príkladne vychované, vedené k skromnosti a ku skutočným hodnotám. Mnohé z týchto detí dosahujú vysokoškolské vzdelanie a ich ekonomický prínos je pre našu spoločnosť znateľný. Tieto deti väčšinou nedostávajú od svojich rodičov do života nijaké „štartovné“ vo finančnej podobe. To, čo dostanú, je dobrá výchova, prípadne vzdelanie. O ostatné sa už musia postarať sami. V tomto je ich štart do života ťažší oproti tým, ktorí vyrastali v rodinách s jedným, prípadne dvoma deťmi. No a rodičia týchto detí, tak ako boli zvyknutí uskromňovať sa, pokiaľ vychovávali deti, musia sa uskromňovať aj potom, keď odídu do dôchodku.
Neustále nás straší slovo „diskriminácia“. Ale nie je diskrimináciou práve fakt, že štát nerozlišuje medzi kvalitou výchovy? Nie sú diskriminované práve tie rodiny, ktoré vychovávajú svoje deti tak, že tieto sú neskôr prínosom pre spoločnosť, oproti rodinám, ktoré sa stále spoliehajú len na sociálnu pomoc štátu?
Štát má v rukách rozhodujúce nástroje - legislatívne, sociálno-ekonomické a pracovno-právne, ktoré by mohli túto diskrimináciu aspoň čiastočne zmierniť a pomôcť vytvoriť takú klímu v spoločnosti, ktorá by umožnila dôstojnejší život zdravých rodín s deťmi a podporila zvýšenie pôrodnosti práve u tejto skupiny obyvateľstva.
Uvedomujem si, že nehovorím nič nové, a že bolo už viacero pokusov riešiť tento problém. No nedá mi predostrieť jednu možnosť, ako by sa mohla odmeňovať „kvalita výchovy“ v rodine. Keďže poväčšine sú to práve matky, ktoré zostávajú doma s deťmi, kým sú malé, budem opäť hovoriť o matkách, ale môže to byť pokojne aj otec, alebo iná blízka osoba, ktorá zabezpečuje výchovu dieťaťa. Ide o to, že po odchode ženy – matky do dôchodku, by táto mohla dostávať okrem starobnému dôchodku aj určitý bonus, výška ktorého by bola odvodená od výšky odvodov jej ekonomicky činných detí do sociálnej poisťovne. Jednoducho povedané, každá matka by profitovala z každého svojho zamestnaného dieťaťa a čím viac by jej dieťa zarobilo, a čím viac by mala takýchto detí, tým vyšší by bol tento bonus. Bolo by to akési ocenenie práce a úsilia vynaloženého pri výchove detí a viacdetným rodičom by to umožnilo dôstojnejšiu starobu.
PS: Autorka je mamou 5 detí, ktorá sa rozhodla v roku 1986 vzdať sa sľubne rozvíjajúcej sa kariéry a venovať sa naplno svojim deťom. Na materských strávila spolu 12 rokov, 4 deti už skončili vysokú školu, piate zatiaľ ešte študuje na vysokej škole. Po skončení materských pracovala 17 rokov na gymnáziu ako učiteľka matematiky a informatiky. V súčasnosti je nezamestnaná, nakoľko uprostred školského roka, tri roky pred dovŕšením dôchodkového veku, dostala výpoveď z práce, vraj z dôvodu nadbytočnosti. http://mariahreskova.blog.sme.sk/c/313829/Bojovat-laskou-a-pravdou.html
