Počas mojich študentských rokov som nikdy nepatrila do žiadnej partie, alebo skupiny, bola som veľmi silný introvert a boli v triede spolužiaci, s ktorými som sa celé štyri roky vlastne ani nerozprávala. Nevedela som to. Mala som vždy pocit akéhosi „vydedenca", ale bola to hlavne moja chyba. Depresívna, väčšinou zachmúrená, odpovedajúca na otázky jednoslabične - niet divu, že spolužiaci nevyhľadávali moju spoločnosť. Až na vysokej škole som a začala postupne meniť a na prvej stretávke z „gympľa", po desiatich rokoch, som konečne mala pocit že tak trochu patrím do „našej triedy". No a teraz som sa sľúbila ísť na tri dni. A veď čo, nejako to prežijem, utešovala som sa.
A tak, v piatok ráno, sme nabalení zásobami jedla na tri dni, vyrazili na chatu do Tatier. Neprišlo nás veľa, niektorí mali na tento termín už iný program, niektorým sa možno nechcelo, no boli aj takí, ktorí na poslednú chvíľu z vážnych dôvodov zrušili svoju účasť. Ale čo je hlavné, náš oslávenec - triedny, prišiel aj s manželkou.
Nuž, a ako to všetko nakoniec dopadlo? Super! Myslím si, že všetci boli naozaj spokojní. Milan, spolu s manželkou a malou vnučkou, boli výborní hostitelia. Náš triedny, napriek svojmu veku, fyzicky aj duševne vitálny, sršal vtipom a bavil nás svojimi trefnými poznámkami. Mali sme aj pešiu turistiku, spoločné večery pri rozhovoroch a aj kartových hrách. Naučila som sa „nové" pravidlá hry oko, ktoré náš „bankár", Maroš, menil podľa toho, ako mu to momentálne vyhovovalo, dôvodiac tým, že šéf má vždy pravdu...
Dávno som sa tak neuvoľnila a nenasmiala. No a nočné rozhovory s mojou spolubývajúcou... „Ruža, klobúk dolu. Doteraz som ťa nepoznala, boli vo mne len nejaké útržkovité dojmy a predstavy ešte zo študentských čias. Až teraz som zistila, aká si super! Už len kvôli tebe sa mi oplatilo prísť na túto stretávku."
Keď sme sa lúčili, mala som veľmi silný pocit spolupatričnosti k tejto skupinke a vedela som, že keď sa o rok bude opäť organizovať takáto stretávka, urobím pre to všetko, aby som mohla opäť prísť. Veď roky utekajú, môže prísť všeličo, a ktovie, možno na ďalší rok už nebudem mať takúto možnosť.