Prísnych učiteľov som mala rada už len preto, že svojím spôsobom znamenali pre mňa určitú výzvu. Jednou z najprísnejších učiteliek, ktoré ma učili, bola naša ruštinárka na gymnáziu. Postavou malá, útla žena, ale rešpekt, ktorý vzbudzovala bol naozaj veľký. Pred jej hodinou panovalo v triede ticho, takmer všetci sedeli na svojich miestach a učili sa. Skúšala učivo z celého školského roka a jej obľúbenou známkou bola známka štyri mínus lomeno päť. Dostať u nej jednotku z odpovede bol priam zázrak. Mala svojich obľúbencov, ktorým sa to zavše podarilo. Ale keď si raz niekoho zaškatuľkovala ako slabšieho žiaka, mohol sa učiť koľko chcel, z odpovede dobrú známku nedostal. (Ja som patrila medzi „vyvolených“). Mnohí žiaci ju neznášali, nenávideli ju, báli sa jej, niektorí mali pred jej hodinami žalúdočné problémy a boli aj takí, ktorí kvôli ruštine odišli zo školy (no či to však bolo iba kvôli nej, je otázne). Táto ruštinárka nás „trápila“ dva roky. Keď sme sa však učili na maturitu (vtedy sme všetci povinne maturovali z ruštiny), veľmi som ocenila to, že učivo ktoré sme preberali na jej hodinách, mi stačilo trochu si zopakovať, pričom ostatné som sa musela tvrdo „drviť“. Táto stredoškolská pani profesorka ma v praxi naučila, čo znamená Suvorovov výrok „Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku“. Zároveň som si však uvedomila, že prílišná prísnosť nie je vhodná pre všetkých žiakov a tomu, kto na daný predmet „nemá bunky“, môže aj dosť ublížiť.
Úplným opakom bol môj učiteľ na biológii. Priateľský, pohodový, do ničoho nás nenútil, ani do učenia. Všetci sme ho mali radi. Na začiatku školského roka sa spýtal, či chce ísť niekto maturovať z biológie (našli sa tuším dvaja, alebo traja), tým sa potom individuálne venoval, kým my ostatní sme mali na jeho hodinách „veget“. A tak štvrtácke učivo, ktoré pozostávalo z náuky o ľudskom tele, sme sa proste neučili. Neprekážalo nám to, skôr naopak, veď študenta, ktorý by sa dobrovoľne a sám učil niečo, čo nemusí, aj v tej dobe bolo ťažko nájsť. Až o pár rokov neskôr som prišla na to, že mi to chýba. Dokonca som si zadovážila učebnicu biológie s tým, že sa o fungovaní ľudského tela naučím aspoň najzákladnejšie veci, ale už to nebolo ono. (A ktovie, keby sme sa tú biológiu učili normálne, možno by som dnes bola lekárkou.) Od tohoto pána profesora som si vzala ponaučenie, že tak ako je dobré mať so študentmi pekný vzťah, rovnako dôležité je dať im aspoň základné vedomosti z predmetu, lebo nevedno, kedy v budúcnosti to budú potrebovať.
Najviac ma však ovplyvnil môj učiteľ matematiky. Bol hlboko ľudský a zároveň svojím spôsobom aj prísny a spravodlivý. Ale takým láskavým spôsobom. Tiež sme ho mali všetci radi, aj keď matematika pre viacerých nebola „to pravé orechové“. V tej dobe bola pre nás, gymnazistov, maturita z matematiky povinná a on sa vytrvalo snažil, aby sme všetci, aj tí, čo na matematiku nemali takmer žiadne bunky, získali aspoň nejaké vedomosti, ktoré by nám umožnili úspešne zložiť maturitnú skúšku. Neriešili sme síce veľmi zložité a ťažké príklady, ale dobré základy, ktoré som na jeho hodinách získala, mi umožnili zvládnuť vysokú školu bez problémov. Pri ňom som si zároveň uvedomila, ako veľmi môže žiakovi pomôcť prejav dôvery od jeho učiteľa.
(O tomto učiteľovi som písala http://mariahreskova.blog.sme.sk/c/314317/Moj-ucitel-matematiky.html .)
Aj my, učitelia, sme len ľudia, ktorí máme rôzne danosti, povahové vlastnosti, životné skúsenosti, mieru empatie, či inteligencie. Sú medzi nami cholerici, sangvinici i melancholici. Máme tiež svoje problémy, ktoré nás trápia a ktoré potrebujeme riešiť, no akosi sa od nás očakáva, že ich pred vstupom do triedy necháme za dverami. Nie vždy je to však také jednoduché. Väčšina učiteľov, ktorých poznám, robí svoju prácu tak, ako to považuje za správne. Aj keď žiaci alebo ich rodičia to nemusia vždy tak vnímať. Chápem ich. Veď ako matka, tiež by som chcela pre moje deti len to najlepšie. Aj toho najlepšieho učiteľa.